Grécke dejiny – piata kniha – víťazstva a porážky Lacedemončanov v Grécku – desiata časť.

Autor: Alojz Bogric | 19.5.2019 o 20:55 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  102x

Odstránenie oligarchie v Tébach je ďalšia časť piatej knihy, ktorú nám z Xenofonovej Hellenika prekladateľ Július Špaňár preložil ako Grécke dejiny.

V minulej časti som vám opísal snahy Lacedemončanov o nastolenie hegemónie v Grécku. Poukázal som vám akým spôsobom Lacedemončania získali a umravnili Téby, ako sa vysporiadali s Fluintom a ako sa nakoniec Olynt, aj po svojich víťazstvách, podriadil Lacedemončanom. Xenofon to zhrnul v krásnom závere,že ich mocenské postavenie je dokonale zorganizované a stoji na pevných základoch, ale predtým použil to slovné spojenie „zdalo by sa“. Týmto slovným spojením Xenofon vyjadril všetko. Tí, ktorí so mnou sledujú toto dianie, vedia čo týmto slovným spojením vyjadril. Tébska Akropola bola získaná nie vôľou tébskeho ľudu ale podvodom. Tento čin bol nemastno-neslano prijatý aj v Sparte a priamo ohrozil existenciu Sparty. Do dejín sa zapíše ako krok, ktorý takmer zničil Spartu a spolu s ostatnými, už predtým porušeniami Lykurgových zákonov, poslal Spartu do bezvýznamnosti. Tak ako to opísal Plutarchos vo svojich Životopisoch v stati o Lykurgovi. V dnešnej časti vám opíšem, ako bola tébska akropola znovu získaná a postoj Tébanov.

„Dalo by sa uviesť veľa príkladov z dejín Grékov a barbarov, ze bohovia nenechajú bez trestu tých, ktorí sa proti nim prehrešujú, alebo sa dopúšťajú bezbožných činov; o jednom takomto príklade chcem hovoriť. Lacedemončania totiž odprisahali, že ponechajú štátom nezávislosť, no napriek tomu obsadili tébsku Akropolu. Potrestali ich však práve tým na ktorých sa previnili, oni, ktorých predtým nikto z vtedajších ľudí nepremohol ( tu sa Xenofon veľmi mýli, lebo Lacedemončania už boli neraz na bojovom poli porazení- poznámka A.B.); a stačilo iba sedem vyhnancov, aby odstránili vládu občanov, ktorí uviedli Lacedemončanov na Akropolu a chceli, aby ich štát bol poddaný Lacedemončanom a aby v ňom oni sami vládli ako tyrani. Teraz porozprávam ako sa to stalo. V Tébach žil istý Fillidas, ktorý bol pisárom u polemarcha Archia a u jeho spolu úradujúcich druhov a podľa všetkého im preukazoval aj všelijaké iné vynikajúce služby. Keď Fillidas prišiel k akejsi obchodnej záležitosti do Atén, stretol sa tam s Melónom, jedným z tébskych utečencov v Aténach, s ktorým sa už poznal dávno. Melon sa ho presne povypytoval na všetko, čo sa týkalo polemarcha Archia a Filippovej tyranii. Keď zistil, že Fillidas nenávidí domáce pomery väčšmi ako on sám, dali si navzájom čestné slovo a dohodli sa na pláne, ako sa má všetko uskutočniť. Potom si Melon zobral šesť najoddanejších mužov spomedzi vyhnancov, ktorí mali u seba len dýky a nijakú inú zbraň a v noci s nimi prenikol na tébske územie. Deň strávili na akomsi opustenom mieste a večer sa priblížili k mestskej bráne, akoby sa vracali z poľa s poslednými oneskorencami. Keď sa dostali do mesta, prenocovali u akéhosi Charona a u neho strávili aj nasledujúci deň.

Fillidas obstaral pre polemarchov všetko, čo potrebovali, lebo na konci svojho úradného roku chceli konať oslavu na počesť Afrodity. Sľúbil im totiž už predtým, že im privedie najvznešenejšie a najkrajšie ženy v Tébach a tie im chcel teraz priviesť. Polemarchovia očakávali – takí to boli muži – že strávia veľmi príjemnú noc. Keď sa navečerali a Fillidovým pričinením boli podnapití, prikázali mu priviesť hetéry; on vyšiel von a priviedol Melona s jeho ľuďmi, troch z nich prestrojil za panie a ostatných za ich slúžky. Uviedol ich do predsiene polemarchovej úradovne, potom sám vošiel a povedal Archiovi a ostatným, že sa ženy zdráhajú vstúpiť, pokiaľ bude vnútri niektorí zo sluhov. Polemarchovia hneď rozkázali všetkým sluhom odísť, ale Fillidas im dal ešte víno a poslal ich preč do bytu jedného zo sluhov. Potom uviedol údajne hetéry a posadil ich po jednej ku každému z nich. Bolo dohovorené, že len čo si sadnú, odhalia sa pobijú polemarchov. Jedny tvrdia, že polemarchovia zomreli takto, kým podľa iných, Melonovi ľudia vstúpili vraj ako hodovníci a polemarchov pobili. Fillidas sa potom s troma z nich odobral do Leontiadovho domu. Zabúchal na dvere a povedal, že mu chce oznámiť nejaký odkaz od polemarchov. Leontiades práve odpočíval doma po večeri a pri ňom sedela jeho žena, ktorá spracovávala vlnu. Vyzval Fillida aby vstúpil, lebo ho pokladal za dôveryhodného muža. Len čo vstúpili zabili ho a ženu tak vystrašili, že zostala ticho. Pri odchode rozkázali, že dvere musia byť zatvorene a ešte pohrozili, že zabijú všetkých obyvateľov domu, ak ich nájdu otvorené.

Keď toto urobili, odobral sa Fillidas s dvoma mužmi do vezenia a povedal žalárnikovi, že vedie od polemarchov muža, ktorého treba zatvoriť. Len čo im otvoril, ihneď ho zabili, väzňov oslobodili a rýchlo ich vyzbrojili zbraňami, ktoré zobrali zo stien stĺporadia, odviedli ich k Amfeiu a kázali im zostať v pohotovosti. Potom hlásateľmi vyzvali všetkých Tébanov, jazdcov a hoplitov, aby vyšli do ulíc, lebo tyrani sú už mŕtvi. Ale kým bola noc, občania nikomu nedôverovali a správali sa pokojne; keď však nastal deň a bolo už známe čo sa stalo, ihneď vybehli hopliti a jazdci so zbraňami, aby im pomáhali. Navrátilci poslali jazdcov k dvom aténskym veliteľom, ktorí stáli pripravení na hraniciach; títo vedeli, prečo k nim boli jazdci poslaní a tak sa ponáhľali vzbúrencom na pomoc.“

Takto túto situáciu opísal Xenofón, ktorý ju mohol zažiť a aj si ju overiť u priamych účastníkov. Je zaujímavé, že Xenofon pripisuje hlavnú zásluhu na oslobodení Fillidovi, ale Plutarchos ( vo stati Pelopidas – preklad D. Škovieru) to pripisuje Pelopidovi a aj Epameinóndodovi. Aj celkovo, podľa Plutarcha, akcia nebola taká istá, rýchla a precízna, ako ju zase Xenofon opísal a tých útočníkov bolo 48. Je možné, že Xenofon, ktorý sa chcel držať koncepcia diela Tukydida, vypustil isté podrobnosti, ktoré Plutarchos vo svojich životopisoch, kvôli svojmu zárobku, neváhal uviesť. Je aj otázne, či vôbec Plutarchos uviedol skutočnosti a nepísal prikrášlený román. Na druhej strane je otázne, či vôbec Xenofon, kvôli svojmu vzdelaniu vedel posúdiť, čo je pre pisateľa dôležité a čo nie. No rozpor tu je, ale nie v podstate veci a tá bola taká, že sa Téby pod vedením Pelopida a Epameinónda ( ktorých zachránil od istej smrti v bitke pri Mantinei sám lacedemonský kráľ Agesipolis) a Melona stali nepriateľmi Sparty a priviedli ju k zániku a ako to trefne napísal Plutarchos- týmto vylúpli jedno oko Hellade.

V ďalšej časti vám opíšem pokračovanie bojových akcií Tébanov, proti Lacedemončanom a aj zákulisné ťahy Atén, ktoré boli vďačné Tébam za to, že ich zbavili lacedemonskej posádky ( popri zabududnutiu na to, že to boli Téby, ktoré chceli zrovnať Atény so zemou a boli to Sparťania, ktorí to nedovolili) a aj preto pomáhali Epameinóndovi a Pelopidovi v ich akciách proti Lacedemónu. Blíži sa koniec spartskej hegemónie a aj koniec samostatnej gréckej kultúry, lebo boli to práve Lacedemončania, ktorí tým, že si vážili česť viac ako život, bránili Helladu pre barbarmi.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Sudca Lindtner z Threemy: Kočner si tyká so všetkými, no jeho vplyv sa preceňuje

Na zabíjačke u Rehákovcov bol aj predseda bratislavského súdu. Kvôli Kočnerovi neodišiel.

Johnson sa po prehre vzpieral. Nakoniec požiadal o odklad brexitu

Premiér však odmieta, že odklad využije.


Už ste čítali?