V minulej časti sme boli svedkami toho, ako Lacedemončania obsadili ( za pomoci zradcov) akropolu Téb a ako sa hlavný vinník porušenia Antalkidovho mieru Foibidas z tohto skutku vyvinil a ako bol tébsky polemarchos Ismenias po súde popravený. So súdom a rozsudkom voči Ismeniovi osobne súhlasím, lebo bol to aj on, ktorý prijal zlato od perzského kráľa, keď si ten nevedel rady s Agesilaom, ktorý mu v jeho satrapiach robil dosť šarapaty a bol to Ismenias, ktorý rozdúchaval nepriateľstvo iných štátov voči Lacedemončanom. V dnešnej časti si opäť pripomenieme Teleutia, ktorý zvíťazí aj nad Olynťanmi, avšak bude to jeho posledné víťazstvo. Jeho smrť opíše Xenofon v ďalšej kapitole tejto knihy. Ináč v tejto časti sa aj ja stretávam s novým pojmom- zbor desaťtisíc mužov- o ktorom neviem nič a ani vo vysvetlivkách k tomu nič nie je. Lacedemonská armáda to byť nemohla, lebo tá mala cca 5-6.000 mužov a málokedy išla celá do poľa.
„Po týchto udalostiach Lacedemončania pripravovali s oveľa väčšou rozhodnosťou vojenskú výpravu voči Olyntu. Poslali Teleutia ako veliteľa a dali mu všetkých vojakov, ktorí tvorili súčasť zboru desaťtisíc mužov a do spojeneckých miest poslali stručné odkazy a vyzvali ich, aby sa podľa rozhodnutia spojencov pripojili k Teleutiovi. Všade Teleutiovi ochotne pomáhali, vedelo sa totiž, že nezostáva nič dlžný tým, ktorí mu preukázali nejakú službu, a najmä mesto Téby mu ochotne, ako bratovi Agesilaa, poslalo svojich hoplitov a jazdcov. Teleutias nepostupoval veľmi náhlivo, ale dbal o to, aby sa na pochode cez spriatelenú krajinu nedopúšťal bezprávia a aby cestou zhromaždil čo najväčšiu vojenskú silu. Poslal poslov aj k Amyntovi a žiadal ho, aby verboval žoldnierske vojsko a peniazmi získaval susedných kráľov za spojencov, ak vážne zamýšľa znovu získať svoju vládu. Poslal poslov aj k Derdovi, vládcovi Elymii so správou, že si Olynťania podrobili väčšiu časť Macedónie a že do svojej moci chcú dostať aj zvyšnú časť, ak sa nenájde niekto, kto by skoncoval s ich rozpínavosťou.
Za týchto rokovaní dostal sa s mimoriadne veľkým vojskom na územie spojencov. Keď prišiel do Poteidaie, odtiaľ už postupoval na nepriateľské územie v bojovom šíku. Pri výprave proti Olyntu ani nepálil ani nepustošil krajinu, lebo si povedal, že toto všetko by sa mu mohlo stáť prekážkou pri ústupe i na spiatočnej ceste; keby však musel ustúpiť od mesta, potom by bol vhodný čas stínať stromy a hádzať ich ako prekážku prípadnému prenasledovateľovi do cesty.
Keď bol Teleutias od mesta vzdialený nie viac ako desať stadií, zastal; sám viedol ľavé krídlo a tak mal šťastie, že bol práve pri bráne, z ktorej nepriatelia robili výpady, kým zvyšný bojový šík spojencov sa tiahol až na pravé krídlo. Z jazdcov postavili Lacedemončanov, Tébanov a Macedóncov – pokiaľ tam boli – na pravé krídlo, pri sebe si nechal Derda s jeho asi štyristo jazdcami, jednak preto, že tento jazdecký oddiel obdivoval a jednak preto, že chcel Derda vyznamenať a tým dosiahnuť, aby bol pri ňom rád.
Keď potom nepriatelia vyrazili z mesta a zoradili sa proti ním pod hradbami, ich jazdci sa postavili do hustých radov a zaútočili na Lacedemončanov a Boióťanov. Zrazili z koňa lacedemonského veliteľa Polycharna a keď ležal na zemi, zasadili mu veľa rán a zabili ešte iných; nakoniec zahnali na útek všetku jazdu bojujúcu na pravom krídle. Pri úteku jazdcov začala ustupovať aj susedná pechota a takmer celé vojsko by sa dostalo do nebezpečenstva, že bude porazené, keby Derdas nebol so svojou jazdou zaútočil priamo na mestskú bránu Olynťanov. Aj Teleutias postupoval so svojim oddielom v zošikmených radoch. Len čo to spozorovali olyntskí jazdci, dostali strach, že by ich mohli odrezať od mestskej brány a veľmi rýchlo sa stiahli. A práve keď sa hnali popri Derdovi, veľmi veľa ich pozabíjal. Aj olyntskí pešiaci sa stiahli do mesta, oni však nemali veľa mŕtvych, lebo boli blízko mestských hradieb. Po tomto víťazstve dal Teleutias postaviť postaviť tropaion, bolo to jeho víťazstvo, vydal sa na spiatočný pochod a dal pri tom vytínať stromy. Cez leto pokračoval pokračoval vo výprave a potom prepustil macedónske a Derdovo vojsko. Takisto Olynťania často podnikli vojenské výpravy proti lacedemonským spojencom, pričom odnášali korisť a zabíjali ľudí.“
V ďalšej časti vám sprostredkujem ďalšiu kapitolu tejto knihy a v nej isté aspekty konania Xenofona, ktorý si trúfne zhodnotiť stav Teleutia. V tej kapitole sa s Teleutiom aj rozlúčime, tak ako sme sauž mnohokrát predtým rozlúčili s mnohými inými veliteľmi, ktorý bol k tomu vynikajúci, zdatný a všeobecne medzi svojimi obľúbený a nepriateľmi rešpektovaný.
