reklama

Grécke dejiny-štvrtá kniha- boje Lacedemončanov v rozličných častiach Grécka- šiesta časť.

Vo vojne s Korintom Ifikrates zničí oddiel lacedemonského vojska, je ďalšia časť opisu snahy Lacedemonu o hegemóniu a nastolenie spravodlivého systému.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

V predchádzajúcej časti som vám vďaka Xenofonovi, synovi Grylla, cez jeho dielo, ktoré prekladateľ Július Špaňár nazval Grécke dejiny, opísal nielen podlý čin podplatených Korinťanov, ale aj spravodlivý trest za tie podlé skutky. A to nie len na pevnine, ale aj na mori a zaslúžili sa o to synovia jednej matky.

Ako som vám v minulej časti naznačil, nie každý veliteľ je aj stratég a vojvodca a tak jeden polemarchos podceniac silu dobre vycvičených Ifikratových ľahkoodencov zakúsi porážku, akú Lacedemon zakúsil na Sfakterii a zažijú pri Leuktrách. A Lacedemončania budú z boja utekať. Aj keď Agesilaos a neskôr aj Agesipolis budú žať úspechy a vhodnou taktikou dokážu poraziť aj peltastov a hoplitov Akarňanov a Argejčanov, porušenie Lykurgových zákonov tie úspechy rýchlo zmaže a Leuktry a takmer dobytie celej Sparty bude len zavŕšenie celého procesu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„ Po týchto udalostiach sa Lacedemončania dozvedeli od korintských vyhnancov, že Korinťania majú všetok svoj dobytok v bezpečí v Peiraiu a že mnohí z nich tam nachádzajú svoju obživu. A tak pod vedením Agesilaa Lacedemončania znova podnikli výpravu proti Korintu. Agesilaos najprv prišiel na Istmos. Bol totiž mesiac, v ktorom sa konajú istmické hry a Argejčania tam práve konali obeť Poseidonovi, akoby Korint patril Argu. Len čo sa dozvedeli, že sa Agesilaos blíži, nechali obetované zvieratá a pripravenú hostinu tak a s veľkým strachom sa vracali do mesta po kenchrejskej ceste. Hoci ich Agesilaos dobre videl, neprenasledoval ich, ale utáboril sa v posvätnom obvode, sám obetoval bohu a vyčkával, kým korintskí vyhnanci nevykonajú Poseidonovi obetu a neusporiadajú preteky. Po Agesilaovom odchode usporiadali aj Argejčania istmické hry znova od začiatku. V tom roku sa teda odohrali preteky, ktorých každý účastník bol dva razy porazený, ale aj také, v ktorých tí istí účastníci boli vyhlásení za víťazov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na štvrtý deň odviedol Agesilaos vojsko na Peiraion. Keď však videl, že oblasť stráži veľký oddiel, stiahol sa popoludní opäť k mestu, akoby mu mesto malo padnúť do rúk zradou. A tak Korinťania zo strachu, že by skutočne niektorí mohli mesto zradiť, dali zavolať Ifikrata s veľkou časťou peltastov. Len čo Agesilaos spozoroval, že v noci prišli peltasti, za svitania sa obrátil a tiahol na Peiraion. Sám postupoval cestou k teplým prameňom, ale jeden oddiel poslal na vrcholky hôr. Práve na tomto mieste si Agesilaos získal vážnosť u svojich vojakov síce malým, ale užitočný nápadom. Keďže nikto z mužov, čo prinášali potraviny pre oddiel, nepriniesol oheň a bolo chladno, lebo oddiel sa nachádzal hore na vrcholoch a navyše ešte podvečer pršalo a padali krúpy a keďže, ako bolo prirodzené v letnom čase, vojaci vystúpili hore len v ľahkom oblečení, mrzli a v tme nemali chuť do jedla. Vtedy im Agesilaos poslal asi desať mužov, ktorí niesli oheň skrytý v hrncoch. Keď každý z nich vystúpil hore inou cestou a postupne sa rozhorelo mnoho veľkých ohňov – naporúdzi bolo dosť dreva – tak sa všetci začali natierať olejom a mnohí sa až potom navečerali. V tú noc bolo vidieť aj Poseidonov chrám v plameňoch. Nikto nevie, kto ho zapálil. Keď obyvatelia Peiraia spozorovali, že výšiny sú obsadené, nepokúšali sa klásť odpor, ale ušli do posvätného obvodu Hérinho chrámu vedno muži aj žen, otroci aj slobodní a takisto väčšia časť ich dobytka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Medzitým Agesilaos postupoval s hlavnou časťou vojska po morskom brehu. Súčasne zostúpil oddiel z vrcholkov hôr, dobyl dobre opevnenú pevnosť Oinoe, zobral všetko čo tam bolo a v ten deň sa všetci vojaci zmocnili mnohých zásob z okolitých dedín. Ľudia, ktorí hľadali ochranu v Hérinom posvätnom obvode, vyšli von a nechali, aby Agesilaos rozhodol o ich osude podľa vlastnej mienky. Ten prikázal vydať vyhnancom tých, ktorí sa zúčastnili na vraždení v Korinte a všetkých ostatných predať do otroctva. Nato vyšiel z posvätného obvodu dlhý zástup zajatcov. Vtom istom čase aj veľa poslov z rozličných krajov, medzi nimi aj z Boiótie, ktorí sa spytovali, čo majú robiť, aby dosiahli mier. Agesilaos sa však vo svojej povznesenosti tváril, akoby ich vôbec nevidel, hoci vedľa nich stál Farax, jeho pohostinný priateľ, aby mu ich predstavil. Agesilaos sedel na stupňoch kruhovej stavby blízko jazera a pozeral sa, ako vyvádzajú z posvätného obvodu množstvo zajatcov. Popri nich chodili Lacedemončania z tábora s kopijami v rukách ako strážcovia a najmä oni upútavali pozornosť prítomných, lebo na šťastných a úspešných víťazov sa každý rád pozerá.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kým tam Agesilaos ešte sedel s tvárou muža, ktorý sa pýši šťastne vykonaným činom, prihnal sa akýsi jazdec na spenenom koni. Na mnohé otázky, akú správu prináša, neodpovedal nikomu, no len čo sa priblížil k Agesilaovi, zoskočil z koňa, rýchle k nemu pristúpil a so zamračenou tvárou mu oznámil, aká pohroma postihla oddiel pri Lechaiu. Keď to Agesilaos počul, ihneď vyskočil na koňa, chytil kópiu a rozkázal hlásateľovi zvolať polemarchov, poddôstojníkov a veliteľov žoldnierov. Keď sa títo zbehli, povedal im – keďže ešte neraňajkovali – aby sa podľa možnosti rýchlo najedli a prišli za ním čo najrýchlejšie, sám sa bez raňajok postavil so svojimi najbližšími druhmi na čelo svojho oddielu. Aj kopijníci z jeho telesnej stráže ho rýchlo nasledovali v plnej zbroji, on – nezadržateľný – vpredu, oni za ním. Už sa dostal za teplými prameňmi do lechajskej roviny, keď sa zrazu prihnali traja jazdci so správou, že telá padlých už boli odnesené. Keď to počul, rozkázal zastaviť a po krátkom odpočinku viedol svoje vojsko naspäť k posvätnému obvodu pri Hérinom chráme. Nasledujúci deň dal predať zajatcov a korisť.

Konečne zavolali boiótskych poslov k Agesilaovi a pýtali sa ich, prečo prišli, no oni nespomenuli mier ani slovom, ale prosili len o dovolenie, aby smeli odísť do mesta ku svojim vojakom. Agesilaos sa usmial a povedal :

„Viem, že vás nezaujímajú vaši vojaci, ale chcete vidieť, aké veľké je šťastné víťazstvo vašich priateľov. Len tu zostaňte, sám vás ta povediem a keď budete so mnou, skôr zistíte, čo sa vlastne stalo.“

A nesklamal ich, lebo následujúci deň po zvyčajnej obeti viedol vojsko proti Korintu. Tropaion nepriateľov neprikázal síce zbúrať, ale čo ešte zostalo zo stromov, to dal všetko povytínať a spáliť, čím jasne ukázal, že sa nikto z mesta neodvážil vyjsť von, aby mu v tom zabránil. Po tej akcii sa utáboril v v blízkosti Lechaia. Tébskych poslov však nevpustil do mesta, ale poslal ich loďou do prístavu Kreusis. V lacedemonskom vojsku zavládol smútok nad porážkou, na akú neboli zvyknutí; nesmútili iba muži, ktorých synovia, alebo otcovia, alebo bratia padli v boji na svojom určenom mieste; títo chodili vyzdobení ako víťazi, pyšní na svoje vlastné nešťastie.

Oddiel bol zničený takto: Amyklajčania oddávna chodievajú na slávnosť Hyankintií, aby zaspievali pieseň na poctu Apolona a síce aj vtedy, ak sú práve na vojenskej výprave, alebo sú mimo domova pre nejakú inú príčinu. A vtedy Agesilaos nechal z celého vojska v Lechaiu iba Amyklajčanov. Polemarchos tamojšej posádky nariadil spojeneckým vojakom, aby strážili hradby, kým on sám s oddielom hoplitov a jazdcov viedol Amyklajčanov popri Korinte. Keď už boli asi dvadsať alebo tridsať stadií vzdialení od Sikyonu, vydal sa polemarchos asi so šesťsto hoplitmi na spiatočnú cestu do Lechaia, veliteľovi jazdy však nariadil, aby so svojim oddielom odprevadil Amyklajčanov tak ďaleko, pokiaľ budú chcieť a aby potom po tej istej ceste dobehol hoplitov. A hoci dobre vedeli, že sa v Korinte nachádza veľký počet peltastov a hoplitov, podceňovali ich pre svoje predchádzajúce víťazstva a neobávali sa nijakého útoku. Ale z Korintu Lacedemončanov pozorovali veliteľ aténskych hoplitov Kallias, syn Hipponikov a veliteľ peltastov Ifikrates, ktorí si všimli, že ich nie je veľa a nemajú ochranu peltastov a jazdy a preto nepokladali za nebezpečné ich napadnúť s oddielmi peltastov. Rátali totiž s tým, že ak budú Lacedemončania postupovať svojou cestou, budú môcť zasiahnuť ich nekrytú stranu a tak ich ničiť; ak sa ich tí pokúsia prenasledovať, pre peltastov bude ľahké, keďže sú veľmi pohybliví, uniknúť hoplitom. Podľa toho sa rozhodli a vyviedli svoje oddiely z mesta.

Kallias postavil svojich hoplitov blízko mesta, Ifikrates podnikol so svojimi peltastami útok na lacedemonský oddiel. Keď potom dopadali na Lacedemončanov oštepy a tu bol jeden poranený a tam iný dokonca padol, nosičom štítom prikázali, aby ich pobrali a odniesli do Lechaia; v skutočnosti sa z celého oddielu zachránili iba títo. Polemarchos rozkázal, aby útočníkov zahnali tí hopliti, ktorí slúžili už desiaty rok. Ale pri prenasledovaní sa vo svojej ťažkej výzbroji nemohli dostať k nijakému peltastovi bližšie k tomu, aby aspoň mohli hodiť oštep. Ifikrates totiž peltastom prikázal ustúpiť skôr, ako by sa hopliti priblížili. Ako sa hopliti roztrúsene vracali, lebo pri prenasledovaní každý bežal podľa svojich síl, Ifikratove oddiely sa obracali a znova na nich hádzali oštepy, jedni spredu, iní zo strany, keď pobiehali popri Lacedemončanoch a zasahovali ich do nechráneného boku ( tu sa asi Xenofon mýli, lebo nechránený ( pravý) bok už nebol, keď štíty odniesli štítonosiči do Lechaia – poznámka A.B.). Hneď pri prvom prenasledovaní padlo deväť, alebo desať Lacedemončanov a tak ich peltasti napadali ešte s väčšou odvahou. V tom zlom postavení polemarchos znova rozkázal, aby nepriateľov prenasledovali hopliti s pätnásťročnou vojenskou službou. Ale padlo ich ešte viac ako prvý raz. Už padli tí najudatnejší hopliti, keď k ním dorazili jazdci a spolu s nimi začali peltastov znova prenasledovať. Peltasti znova ustúpili, ale jazdci nemali pri prenasledovaní veľký úspech; prestali totiž peltastov prenasledovať, keď tí z nich niekoľkých zabili a preto sa pri prenasledovaní a ústupe držali v rovnakej bojovej línii s hoplitmi. Jazdcom sa vodilo takisto zle ako hoplitom a ich počet sa jednostaj zmenšoval a ich sily čoraz väčšmi slabli, kým nepriatelia boli čoraz odvážnejší a ich počet sa ustavične zvyšoval. V beznádejnosti sa napokon zhlukli na akýsi nízky kopec, ktorý bol vzdialený od mora asi dve stadia a od Lechaia asi šestnásť alebo sedemnásť stadií. Keď to spozorovali vojaci z Lechaia, nasadli na člny a plavili sa pozdĺž pobrežia až k miestu, ktoré bolo blízko tohto pahorku. Muži na pahorku boli v zúfalom postavení, lebo mali pred očami veľké straty a smrť, sami si však nemohli pomôcť a keď ešte navyše videli približovať sa aténskych hoplitov, dali sa na útek. Časť z nich sa vrhla do mora a len málo sa ich zachránilo s jazdcami útekom do Lechaia. Vo všetkých tých bojoch a na úteku padlo spolu asi dvestopäťdesiat mužov. Taký bol priebeh tohto boja.

Potom Agesilaos odtiahol s porazený oddielom a v Lechaiu zanechal iný. Na svojej ceste domov privádzal vojsko do miest čo možno najneskôr večer a ráno odchádzal čo možno najvčaššie. Orchomenos opustil dokonca dokonca na svitaní a okolo Mantineie tiahol už za večerného súmraku. Nazdával sa, že by bolo pre jeho vojakov trápne, keby videli, akí škodoradostní sú Mantinejčania a ako sa radujú z ich nešťastia.

Ifikrates mal potom úspechy aj v ostatných podujatiach. Hoci v Sidunte a v Krommyone boli lacedemonské posádky, ktoré tam nechal Praxitas, keď dobyl tieto mestá, ako aj Oinoe, kam dal posádku Agesilaos po dobytí Peiraia, podarilo sa Ifikratovi všetky tieto opevnené miesta znovu získať, iba v Lechaiu sa Lacedemončania a ich spojenci udržali. Korintskí spojenci sa už po porážke lacedemonského oddielu neodvážili robiť výpady proti Korintu po zemi zo Sikyonu, ale plavili sa na lodiach pozdĺž pobrežia do Lechaia, odtiaľ robili výpady a a dorážali na obyvateľov mesta, práve tak ako sami znášali útrapy od nich.“

Áno, najudatnejší padli pri prvých útokoch a zostali iní Lacedemončania, no nie Sparťania. Agesilaos sa nemusel hanbiť za porážku, lebo aj to sa stáva a podcenenie protivníka sa nikdy a nikde nevypláca. Deti, ktoré sa boja strašidiel, nadelili skúseným vojakom porážku, akú dávno Lacedemon nezažil. Polemarchos, v tom príbehu, mohol byť dobrý veliteľ, no ako sme zistili bol zlý stratég a vojvodca. Už samotné rozhodnutie poslať hoplitov bez peltastov a jazdcov samotných bolo arogantným, no nešťastným rozhodnutím a výsledok nemohol byť iný, aj keby tam Ifikrates nebol. A to, že utiekli po nástupe aténskych hoplitov, dokázalo len to, že najudatnejší Sparťania už padli...

V ďalšej časti vám opíšem reč Achájcov na lacedemonskom sneme a rozhodnutie Lacedemončanov voči ním. Agesilaos sa v tej záležitosti nielen zaskvie, no bude excelentný a ukáže na Akarňanoch ako ( možnože) mal polemarchos pri Lechaiu jednať.

Alojz Bogric

Alojz Bogric

Bloger 
  • Počet článkov:  186
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Kto nepozná minulosť, nepochopí súčastnosť a nebude vedieť, čo ho môže čakať v budúcnosti. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaPolitika

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu