Grécke dejiny– štvrtá kniha-boje Lacedemončanov v rozličných častiach Grécka- piata časť.

Autor: Alojz Bogric | 25.5.2017 o 4:53 | (upravené 30.5.2017 o 11:17) Karma článku: 1,85 | Prečítané:  131x

Pokračovanie vojny s Korintom, je ďalšia časť epopeje Lacedemončanov za hegemóniu nad Gréckom a nastolením spravodlivého systému.

    Tak  ju vo svojej knihe Hellenika opísal Xenofon, syn Gryllov a preložil Július Špaňár, ktorý tú knihu vydal pod názvom Grécke dejiny.

Možnože so mnou v tomto tvrdení o spravodlivom systéme súhlasiť nebudete, avšak v jednej časti opisu vám to dokážem, keď Lacedemončania po pozvaní do jedného mesta, urovnajúc tam pomery, mesto ponechajú takmer v pôvodnom stave a bez toho, aby tam nastolili svoj systém. Ináč u nich to nie je novum, urobili to aj s Aténami a inými mestami, či mestskými štátmi a opísal to nielen Xenofon, ale aj Tukydides, syn Orolov.

Tento opis mi svojou faktografiou a ucelenosťou veľmi pripomína Tukydida, no viem, že Xenofon už nemohol mať o tej vojne poznatky od Tukydida a teda opis jednotlivých udalostí a ich analýzu uvedené v tomto článku si musel Xenofon sám skoncipovať a zosúladiť. Tu je krásne vidno to, čo som napísal v článku Xenofón, že nikdy nestratil zo zreteľa Tukydida, lebo (podľa mňa) sa mu tento článok výnimočne vydaril.

V tejto časti vám opíšem čin, ktorého pôvodcov sám Xenofon preklial a ktorý je podobný tomu o 845 rokov neskôr ( táto udalosť, ktorú opisuje Xenofon, sa udiala v r. 392 p.n.l. - poznámka A.B.) , ktorý urobil saský náčelník Hengest Britom, či o 1964 rokov neskôr, ktorý urobil Karol X Hugenotom a ktorý je tiež veľmi podobný tomu o 2326 rokov neskôr, ktorý urobil Hitler. Prvý a posledný zločin dostali názov Noc dlhých nožov a prostredný je nám známejší pod názvom Bartolomejská noc. A ako aktéri tohto činu dostali aj spravodlivú odplatu za neho. Ako som vám naznačil v minulej časti, všimnite si v tom opise o snahách korintských zloduchoch, istú paralelu s dnešnou dobou a s našou pozíciou, kde sme stratili svoju suverenitu a strácame svojbytnosť. A ako rozmýšľali a konali vtedy ľudia za záchranu svojej vlasti a ako rozmýšľajú a konajú dnes. Do popredia sa svojou umnosťou dostane aténsky veliteľ Ifikrates, ktorý Lacedemončanom spôsobí ( aj neskôr) nemalo problémov. Avšak aj naďalej lacedemonskí vojaci si udržiavajú skvelú kondíciu a zatiaľ porážajú aj tých najsilnejších nepriateľov.

Pokračujem v tom, ako bol v bojoch zabitý polemarchos Gylis, po tom ako so svojim oddielom, keď drancoval Lokridu, bol prepadnutý Lokrami. Tento článok mi svojim začiatkom pripomína môj prvý článok – Vzbura v Kerkyre, potom v 16. roku Obsadenie a zničenie Melu (Alkibiadom) , či v 19. roku opísané dobytie Mykalessu Trákmi a občiansku vojnu v Aténach za vlády tridsiatky.

„ Potom bolo ostatné vojsko prepustené do jednotlivých miest a aj Agesilaos odplával domov. Od toho času viedli vojnu Aténčania, Boióťania, Argejčania a ich spojenci výpadmi z Korintu, Lacedemončania a ich spojenci zo Sikyonu. Keď Korinťania videli, ako sa pustoší ich krajina a ako mnohí občania násilne umierajú, lebo sú neprestajne v dosahu nepriateľov, kým u ostatných spojencov obyvateľstvo žije v mieri a ich polia sú obrobené, veľmi mnohí z nich, hlavne aristokrati, zatúžili po mieri a na stretnutiach o tom začali spoločne uvažovať. Tu si Argejčania, Aténčania, Boióťania a tí Korinťania, ktorí dostali peniaze od perzského kráľa a mali najväčšiu vinu na vojne, uvedomili, že ak neodstránia tú časť obyvateľstva, ktorá je naklonená mieru, ocitne sa celý štát v nebezpečenstve, že sa prikloní k lacedemonskej orientácii, tak sa rozhodli uskutočniť všeobecné vraždenie.

Už ich prvé rozhodnutie bolo najnehanebnejšie zo všetkého. Ostatní ľudia totiž nepopravujú vo sviatok ani toho, kto bol odsúdení podľa zákona, oni si však zámerne zvolili práve posledný deň sviatku Euklei, lebo predpokladali, že sa im podarí pochytať na námestí najviac protivníkov, ktorých chcú pozabíjať. Len čo dali dohovorené znamenie tým, ktorým predtým povedali, koho majú zabiť, vytasili meče a zabili jedného, ako pokojne stál v kruhu známych, iného ako sedel, ďalšieho v divadle, ba podľa úvahy aj rozhodcu, ktorý práve rozhodoval o cenách za dramatické hry. Keď si ľudia uvedomili, čo sa robí, ihneď sa rozutekali, jedni k sochám bohov na námestí, iní k oltárom. Tu títo zlorečení prekliatci, ktorí nebrali nijaký ohľad na zákonité konanie – to platí tak pre tých, ktorí dávali rozkaz vraždiť, ako aj pre tých, ktorí ho poslušne vykonávali – vraždili aj na posvätných miestach, takže pri pohľade na toto bezbožné vyčíňanie boli zhrození aj niektorí občania, ktorí nepatrili k obetiam krvavého činu, ale si uchovávali zmysel pre právny poriadok. Takto prišlo o život veľa starších ľudí, lebo najskôr sa tí zdržiavali na námestí, naproti tomu mladší pokojne trávili čas v Kraneiu, lebo Pasimelos tušil, že sa voľačo stane. Len čo počuli krik a dobehli k ním niektorí ľudia, ktorí unikli vraždeniu, vybehli ihneď na Akrokorint a odrazili útok Argejčanov a ich ostatných spojencov. Medzitým čo sa radili o ďalšom postupe, z jedného stĺpa spadla hlavica, hoci nebolo zemetrasenie a ani víchor. Preto konali obete, ale obetné znamenia boli také, že veštci pokladali za lepšie, aby zostúpili z tohto miesta. Najprv odtiahli z korintského územia, akoby mali ísť do vyhnanstva. Keď ich potom aj priatelia prehovárali a prichádzali ich matky a sestry a dokonca aj z tých, ktorí boli pri moci a pod prísahou ich ubezpečovali, že sa im nič zlé nestane, niektorí sa vrátili domov.No keď videli, že muži, ktorí sú pri moci, postupujú ako tyrani, uvedomovali si, že hrozí oslabenie samostatnosti štátu aj tým, že sa odstraňujú jeho hranice a že ich vlasť má mať namiesto Korint meno Argos a že sú nútení prevziať ústavu platnú v Argu, po ktorej netúžili, kým vo svojom vlastnom štáte majú menšiu moc, ako prisťahovalci, niektorí z nich došli k presvedčeniu, že taký život sa už dlhšie nedá zniesť a že stojí za pokus ich vlasť urobiť starým Korintom, akým bol kedysi, oslobodiť ho od úkladných vrahov a zaviesť v ňom dobrú ústavu. Keby toto mohli presadiť, mysleli si, že sa stanú záchrancami vlasti; keby nemohli, zomrú aspoň chvályhodnou smrťou pri snahe po najkrajších a najsvätejších dobrách.

A tak sa dvaja muži, Pasimelos a Alkimenes, pokúsili prebrodiť bystrinu a stretnúť sa s lacedemonským polemarchom Praxitom, ktorý bol v tom čase so svojim oddielom ako posádka v Sikyone; oznámili mu, že by mu mohli pomôcť dostať sa do hradieb, tiahnúcich sa až k Lechaiu. Keďže Praxitas už predtým zistil, že obidvaja muži sú dôveryhodní, súhlasil s ich plánom a keď presadil, že v Sikyone zostal oddiel, ktorý mal práve odtiahnuť, urobil nevyhnutné opatrenia, aby vnikol do hradieb. Keď náhodou, alebo úmyselne mali obaja títo muži stráž práve pri tej bráne, kde stál víťazný pomník, prišiel Praxitas so svojim oddielom, ako aj so Sikyončanmi a s tými Korinťanmi, ktorí boli u neho ako vyhnanci. Dostal sa k bráne, ale bál sa vstúpiť a tak sa rozhodol poslať jedného zo svojich spoľahlivých mužov, aby vyzvedel, ako to vnútri vyzerá. Obidvaja Korinťania vyzvedača zaviedli dnu a ukázali mu všetko celkom otvorene, takže muž, ktorý vošiel, vonku oznámil, že všetko je bez ľsti presne tak, ako tí dvaja Korinťania povedali. Nato sa Praxitas rozhodol vpochodovať. Ale keďže hradby tiahnúce sa rovnobežne boli od seba veľmi vzdialené, mali jeho vojaci dojem, že pri bojovom postavení sú početne slabí a preto si pred seba postavili kolovú hradbu a vykopali akú- takú priekopu, aby sa mohli brániť, kým im spojenci neprídu na pomoc.

Deň, ktorý nasledoval po noci, keď vnikli do hradieb, prešiel bez boja; ale na druhý deň prišli Argejčania veľmi náhlivo na pomoc. Našli nepriateľov už v bojovom postavení; Lacedemončania tvorili pravé krídlo, vedľa nich boli Sikyončania, kým korintskí vyhnanci počtom asi stopäťdesiat stáli pri východnom múre. Proti ním sa postavili Ifikratovi žoldnieri a vedľa nich Argejčania; ľavé krídlo pri Argejčanoch tvorili Korinťania z mesta. Keďže Argejčania, spoliehajúc sa na svoju prevahu podceňovali protivníkov, ihneď začali útok. Premohli Sikyončanov, strhli kolovú hradbu, prenasledovali ich k moru a tam mnohých z nich pobili. Tu spozoroval ťažké položenie Sikyončanov veliteľ lacedemonskej jazdy Pasimachos, ktorý bol na čele neveľkého oddielu; rýchle dal kone priviazať o stromy, nariadil zobrať odhodené štíty utekajúcich Sikyončanov a s dobrovoľníkmi sa postavil proti Argejčanom. Keď Argejčania videli písmeno S na štítoch, boli presvedčení, že majú pred sebou Sikyončanov a vonkoncom sa nebáli. No Pasimachos sa vraj vyrútil na Argejčanov s týmito slovami:

„ Pri Dioskuroch, Argejčania, tieto písmená S vás asi sklamú!“ ( Lacedemončania mali na štítoch písmeno lambda, iní mali iné znaky, či písmena, napr. Boióťania mali kyj- poznámka A.B.)

A tak bojujúc s neveľkým hlúčikom proti veľkému počtu nepriateľov padol aj s ostatnými členmi svojej družiny. Naproti tomu korintskí vyhnanci zvíťazili na svojom úseku nad protivníkmi, postúpili ďalej a dostali sa až k mestským hradbám. Len čo Lacedemončania spozorovali, že Sikyončania na svojom úseku podľahli, opustili svoje postavenie a hnali sa im na pomoc, pričom mali kolovú hradbu po ľavej ruke. Keď Argejčania počuli, že Lacedemončania sú im za chrbtom, obrátili sa a behom vyrazili z kolovej hradby. A tak vojaci na konci ich pravého krídla, ktorí mali ľavú stranu nekrytú padali pod ranami Lacedemončanov, kým iní sa zhlukli pri hradbách a vo veľkom zmätku ustupovali k mestu. Tam sa však stretli s korintskými vyhnancami a keďže v nich spoznali nepriateľov, zasa sa obrátili späť. Tu jedni liezli po rebríkoch, na druhej strane skákali dole z múru a tak hynuli, iní v tlačenici okolo rebríkov padali pod ranami nepriateľov a ďalší sa navzájom ušliapali. Čo sa týkalo nepriateľov, Lacedemončania neváhali, zabili, koho mohli; lebo isto boh umožnil, aby sa im podarilo to, čo by sa nikdy neodvážili ani si želať vo svojich modlitbách. Veď sa muselo pokladať za pôsobenie božstva, že sa im dostalo do rúk množstvo vystrašených a vydesených nepriateľov, ktorí bez zbraní a bez odporu robili všetko, aby urýchlili svoju vlastnú záhubu. Vtedy tam na malom priestore padlo tak veľa nepriateľov, že ľudia zvyknutí vidieť kopy obilia, dreva a kamenia, mohli vtedy vidieť kopy mŕtvol. O život prišli aj vojaci boiótskej posádky v prístave, jedni na hradbách, druhí na strechách lodných dokov, kam vyliezli. Potom Argejčania a Korinťania odvážali svojich mŕtvych pod ochranou prímeria, pričom im pomáhali lacedemonskí spojenci. Keď sa všetci zhromaždili, Praxitas sa rozhodol najprv časť hradieb, aby tým získal dostatočné miesto pre prechod vojska. Potom tiahol smerom k Megare a útokom dobyl najprv Sidus, potom Krommyon. Na týchto opevnených miestach zanechal posádky a vrátil sa späť. Potom ešte opevnil Epieikeiu, ktorá mala slúžiť spojencom ako pohraničná pevnosť, rozpustil vojsko a sám odišiel po ceste vedúcej do Lacedemona.

V najbližšom čase sa ani jedna strana nepúšťala do veľkých vojenských výprav, mestá sa uspokojili s tým, že poslali iba posádky, z jednej strany do Korintu, z druhej do Sikyonu, aby strážili hradby. Keďže obe strany si držali žoldnierske oddiely, iba tie usilovne pokračovali vo vojne.

Vtedy Ifikrates vpadol na územie Fliunta, ukryl svoj oddiel v zálohe a poslal zopár vojakov plieniť. Keď sa potom obyvatelia mesta bez zvláštnych bezpečnostných opatrení ponáhľali svojim vidiečanom na pomoc, Ifikrates ich pobil tak veľa, že vydesení Fliunťania nielen zavolali Lacedemončanov na pomoc, ale zverili im do ochrany mesto i hrad. A predsa to boli kedysi Fliunťania, ktorí až do tohto času nikdy neprijali Lacedemončanov do svojich hradieb zo strachu, že by mohli späť priviesť ich vyhnancov, ktorí uvádzali, že boli z Fliunta vypovedaní pre svoje lacedemonské zmýšľanie. Aj keď boli Lacedemončania priateľsky naklonení vyhnancom, predsa v tom čase, čo ovládali Flius, sa vonkoncom nezmienili o návrate vyhnancov, ale keď sa im zdalo, že mesto opäť nadobudlo odvahu, odišli a odovzdali mesto a jeho zákony v rovnakom stave, ako ich prevzali.“

Tu vstúpim do opisu, aby som naznačil, že Fliunťania im tento skutok nikdy nezabudnú, čestne a verne budú pri nich stáť aj vtedy aj keď budú mať proti sebe takmer celé Grécko. Budú ochotní kvôli ním aj odraziť útok Argu, budú trpieť veľkou núdzou, ale nezradia ich. No tie udalosti budú cca o 26 rokov neskôr.

„Medzitým Ifikrates podnikal so svojimi žoldniermi aj vpády do mnohých miest Arkádie, kde nielen plienili, ale napádali aj opevnené mestá. Vonku na otvorenom poli sa arkádski hopliti vonkoncom neodvážili postaviť proti ním, tak sa báli Ifikratových peltastov. A zase Ifikratoví peltasti sa tak báli Lacedemončanov, že sa neodvážili priblížiť k ich hoplitom ani na vzdialenosť hodu oštepom; už raz sa totiž stalo, že ich mladší Lacedemončania začali prenasledovať z takejto vzdialenosti, niektorých z nich chytili a zabili. Lacedemončania peltastami pohŕdali a ešte väčšmi pohŕdali svojimi spojencami, lebo Mantinejčania raz pri obrane proti peltastom, ktorí urobili výpad z hradieb tiahnúcich sa k Lechaiu, zasypaní strelami ustúpili a niektorí z nich padli na úteku. A tak si Lacedemončania dovolili žartovať, že sa spojenci boja peltastov, ako deti strašidiel. Sami vyrazili z Lechaia s jedným oddielom a s korintskými vyhnancami a tiahli okolo mesta Korint. Aténčania sa zasa báli vojenskej sily Lacedemončanov, že sa cez prielom v korintských Dlhých hradbách, ktorý urobil Praxitas, obrátia proti Aténam a preto usúdili, že bude najlepšie znovu vystavať zbúranú časť hradieb. A tak prišli s celým svojim vojskom s murármi a tesármi a za niekoľko dní opäť prekrásne postavili celú západnú časť hradieb smerom k Sikyonu, východnú potom mohli stavať vo väčšom pokoji.

Medzitým Lacedemončania opäť podnikli výpravu proti Argu, lebo usúdili, že Argejčania doma príjemne užívajú plody svojej zeme a pritom sa tešia z vojny. Veliteľom vojska bol Agesilaos. Keď vyplienil celú krajinu, prekročil pri Tenei hranice korintského územia a dobyl hradby, ktoré predtým opätovne vystavali Aténčania. Z mora ho podporoval jeho brat Teleutias s dvanástimi trierami, takže ich matka sa mohla chváliť, že v ten istý deň jeden z jej dvoch synov dobyl hradby nepriateľov, kým druhý sa na mori zmocnil ich lodí a dokov. Po skončení tejto výpravy Agesilaos rozpustil spojenecké vojsko a oddiel lacedemonských vojakov odviedol späť do vlasti.“

Agesilaos zožne ešte úspech, avšak nie každý lacedemonský veliteľ je taký on a tak podceňovanie protivníka, peltastov a veľmi zle zvolená taktika polemarcha prinesie Lacedemončanom porážku pri Lechai, akú zažili len na Sfaktérii.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Andrej Kiska: Keď sa potrebujeme obhajovať po stýkrát, nakoniec tomu sami uveríme

Prezident sám vyzýva mladých ľudí, aby slušne povedali svoj názor.


Už ste čítali?