V predchádzajúcej časti dostala aliancia proti Lacedemonu pri Korinte peknú a príkladnú nakladačku, avšak tak, ako na príklade ZSSR a iných národov môžeme sledovať, že aj porazený nepriateľ sa dokáže zmôcť a ak dokonca porážky slúžia k tomu, aby sa lepšie vojaci a velitelia vyškolili, tak to speje k tomu, že momentálny víťaz nemusí byť víťazom konečným. Lykurgos dal Sparťanom okrem iných aj zákon, že počas päťdesiatich rokov nesmú bojovať s tým istým nepriateľom viackrát. Týmto myslel na to, aby nedal možnosti ich protivníkov sa im vyrovnať a naučiť sa proti Sparte bojovať. Samozrejme Lacedemončania aj na ten zákon zabudli a efori si rozpútavali vojny jedná radosť a hlavne s tými, ktorí im mohli ( a aj boli) viac než serióznymi protivníkmi. Veď aj to Antalkidas zranenému Agesilaovi neskôr pripomenul, keď ho odnášali z bojiska pri Koronei po bitke, ktorú vám v tomto článku opíšem. Ako sa vraví, každý chvíľku ťahá pílku a Agesilaovo vojsko zvíťazí v jazdeckej bitke proti vtedy najlepším jazdcom, potom utrpia porážku na mori, no na súši pri Koronei opäť zažiaria.
„ Medzitým sa Agesilaos ponáhľal z Ázie na pomoc. Keď bol práve v meste Amfipolis, Derkylidas mu oznámil, že Lacedemončania zvíťazili a že majú len osem mŕtvych, kým nepriatelia veľmi veľa. Takisto mu oznámil, že aj zo spojencov mnohí padli. Tu sa ho Agesilaos opýtal:
„Nebolo by pre nás priaznivé, Derkylidas, keby sa o tomto víťazstve dozvedeli mestá, ktoré s nami poslali vojakov?“
Derkylidas odpovedal: „Ak sa to dopočujú, som presvedčený, že budú mať k nám väčšiu dôveru.“
„Nebolo by najlepšie, keby si im túto správu oznámil ty, ktorý si sa osobne zúčastnil boja?“
Derkylidas to počúval s radosťou- lebo vždy bol rád na cestách – a povedal : „Áno, keby si mi to prikázal.“
„Dobre, prikazujem ti to,“ povedal Agesilaos „a zároveň aj to, aby si im ešte oznámil, že len čo sa pre nás šťastne skončí aj táto výprava, ihneď prídem k ním, ako sme to sľúbili.“
Derkylidas odcestoval najskôr k Helespontu, Agesilaos zasa prešiel Macedóniu a dostal sa do Tesálie. Krannončania, Skotussania, a Farsalčania- boli boiótskymi spojencami ako vlastne všetci Tesálčania okrem tých, ktorí vtedy žili vo vyhnanstve – tiahli za Agesilaom a sťažovali mu postup. Agesilaos dosial viedol vojsko v tvare štvorhranu, pričom polovica jazdy postupovala v čele a druhá polovica uzatvárala zadný voj. Keď mu bránili spomínaní Tesálčania v postupe tým, že jazdou prepadávali jeho zadný voj, musel poslať na pomoc z jazdy predvoja polovicu a ponechal si len malú osobnú stráž. Len čo sa však postavili proti sebe do bojového šíku, Tesálčania nepokladali za vhodné bojovať s jazdou proti ťažkoodencom a pomaly sa obrátili na ústup. Ich nepriatelia postupovali za nimi veľmi opatrne. Keď Agesilaos uvidel v čom sa Tesálčania dopustili chyby, poslal zvlášť silných jazdcov, ktorí tvorili jeho telesnú stráž, s rozkazom, ktorý mali odovzdať aj ostatným, aby čo najrýchlejšie prenasledovali Tesálčanov a nedali im možnosť obrátiť sa. Len čo Tesálčania zbadali, že na nich neočakávane zaútočila nepriateľská jazda, jedni z nich sa dali na útek a ani sa neobrátili, iní chceli odolávať, ale keď sa o to pokúšali, boli zajatí ešte skôr ako obrátili kone. Veliteľ jazdy Farsalčan Polycharmos sa obrátil so svojou družinou a padol s ňou v boji. Keď sa to stalo, Tesálčania začali bezhlavo utekať a preto jedni boli zabití, kým ďalší padli do zajatia. Nezastavili sa skôr kým sa nedostali k hore Nartakiom. Agesilaos zastavil boj, dal postaviť tropaion medzi Prantom a Nartakiom a zostal tam, nesmierne spokojný so svojim úspechom, lebo jazdou, ktorú si sám zhromaždil, porazil Tesálčanov mimoriadne pyšných na svoju jazdu. Na druhý deň prekročil Achájske hory pri Ftii a potom už tiahol spriatelenou krajinou až k boiótskym hraniciam.
Keď sa však chystal vpadnúť do Boiótie, Slnko dostalo podobu kosáka ( 14. augusta 394 p.n.l – poznámka A.B.), prišla správa, že Lacedemončania utrpeli porážku v námornej bitke a že padol aj veliteľ Peisandros. Takisto sa dozvedel aj priebeh námornej bitky. K zrážke dvoch loďstiev došlo vo vodách pri Knide, kde bol námorným veliteľom fenických lodí Farnabazos, kým vraj Aténčan Konon s gréckym loďstvom zaujal postavenie pred ním. No len čo Peisandros postavil proti ním bojový šík, bolo vraj jasné, že počet jeho lodí je menší ako bol počet Kononovho gréckeho loďstva. A tak sa vraj spojenci na jeho ľavom krídle dali rýchlo na útek; sám sa však pustil s nepriateľmi do boja, v ktorom bola jeho triéra zatlačená nárazmi k brehu. Posádky lodí, ktoré tiež boli zatlačené k brehu opustili svoje lode a zachránili sa útekom na Knidos, ako kto mohol. Sám Peisandros však ostal na lodi a tam aj v boji padol.
Agesilaos spočiatku ťažko znášal túto správu. Keď si však uvedomil, že prevážna časť jeho vojska je taká, že sa rada zúčastňovala na jeho podujatiach, pokiaľ tieto prebiehali šťastne, ale v prípade neúspechu necítila sa nútená znášať s ním nešťastie, zmenil túto správu a vyhlásil, že Peisandros vraj padol, ale ako víťaz v námornej bitke. Hneď po tomto vyhlásení obetoval býkov ako dar za priaznivú zvesť a mnohým ľuďom dal rozdeliť mäso z obetovaných zvierat. A tak sa stalo, že pri jednej šarvátke s nepriateľmi zvíťazili Agesilaove oddiely iba pod dojmom správy o údajnom víťazstve Lacedemončanov.“
Tu opis preruším a upriamim vašu pozornosť na ďalší rozdiel faktografie Xenofona a Tukydida. Tukydides by nikdy nenapísal až takú domnienku, o dôvodoch víťazstva Agesilaových vojsk v šarvátke, a ešte k tomu ničím nepodloženú. Agesilaos smelo mohol vojsku povedať pravdu a nik by sa nad porážkou Lacedemončanov na mori nepozastavoval, lebo tam boli neraz porazení a každý vedel, že sa tam necítia byť až takí silní a ak pred bojom im ešte väčšina spojencov odplávala preč. Mohol im po tomto aj pripomenúť a zdôrazniť ich víťazstvo v jazdeckom boji s Tesálčamni a dať to ako hru osudu. Netvrdím, že ten opis Xenofon nemohol podať pravdivo, avšak domnienka o víťazstve Agesilaových vojsk v jednej šarvátke, len pod dojmom tej prekrútenej správy, sa mi javí viac ako pritiahnutá za vlasy a sám neverím tomu zdôvodneniu o tomto víťazstve. Takže aj tu je krásne vidieť ( ak je preklad pravdivý a úplný) nesúlad v podaní diania Tukydida, syna Olorovho a Xenofona, syna Gryllovho. Okrem toho je tu vynechaný dosť podstatný údaj o množstve vojakov a jazdy na oboch stranách v boji pri Koronei.
„ Proti Agesilaovi však stáli v spoločnom šíku Boióťania, Aténčania, Argejčania, Korinťania, Ainiovia, Eubojčania a obidva národy Lokrov. S Agesilaom bol jeden lacedemonský oddiel, ktorý sa presunul od Korintu, polovica oddielu, ktorý prišiel od Orchomenu, ďalej prepustení heiloti, ktorí sa zúčastnili na jeho vojenskej výprave, ďalej žoldnierske vojsko pod vedením Herippida, ďalej oddiely z maloázijských a európskych miest, ktoré pribral počas presunu. Priamo na mieste sa k nemu pripojili hopliti z Orchomenu a Fókidy. Peltastov bolo viac na strane Agesilaa, počet jazdcov bol približne rovnaký na obidvoch stranách. Takáto bola vojenská sila oboch protivníkov.
Chcem porozprávať aj o priebehu bitky, aj vysvetliť, prečo bol boj taký tvrdý ako v nijakej bitke za našich čias. Vojská sa stretli na rovine pri Koronei; Agesilaos tam prišiel z údolia Kefisu, Tébania so svojimi spojencami od Helikonu. Agesilaos viedol pravé krídlo svojho vojska, Orchomenčania stáli na samom konci ľavého krídla. Oproti ním stáli Tébania a proti Agesilaovi Argejčania.
Keď sa vojská k sebe približovali, na oboch stranách panovalo hlboké ticho. Len čo sa však od seba dostali na vzdialenosť asi jedného stadia, Tébania spustili bojový pokrik a behom sa hnali priamo na nepriateľa. Keď boli v strede medzi oboma vojskami ešte asi tri pletrá voľného priestoru, vyrazili proti ním oddiely stredu Agesilaovej zostavy, Herippidovi žoldnieri a spolu s nimi Iónovia, Aiolovia, a Helesponťania a keď prišli na na vzdialenosť vrhu oštepom, zahnali na útek vojakov, čo sa proti ním postavili. Medzitým Argejčania nevyčkali na útok Agesilaových oddielov, ale ušli na Helikon. A tu už niektorí žoldnieri chceli zdobiť Agesilaa víťazným vencom, keď mu ktosi priniesol správu, že Tébania prerazili postavenie Orchomenčanov a že sú už medzi vozatajstvom. Agesilaos ihneď obrátil šík a viedol ho proti ním. Len čo Tébania videli, že ich spojenci utekajú k Helikonu, rozhodli sa prebiť sa ku svojim a preto zovreli svoje rady a rázne vyrazili naspäť.
Tu už možno nepochybne hovoriť o Agesilaovej udatnosti; nezvolil si totiž cestu najbezpečnejšieho postupu. Hoci mohol nechať prejsť Tébanov, ktorí sa usilovali prebiť naspäť a potom postupovať za nimi a poraziť ich zadný voj, neurobil to, ale stretol sa s nimi v boji čelo proti čelu. Narazili na seba, štít proti štítu, navzájom sa tlačili, bojovali muž proti mužovi, zabíjali a umierali. Nakoniec si časť Tébanov prekliesnila cestu k Helikonu, no mnohí na ústupe padli. Keď Agesilaos dosiahol víťazstvo, jeho raneného však priniesli k šíku,pribehli za ním niekoľkí jazdci so správou, že sa asi osemdesiat ozbrojených vojakov nachádza na úpätí chrámu a spytovali sa, čo majú s nimi robiť. Hoci Agesilaos utrpel veľa rán, predsa nezabudol na povinnú úctu k božstvám a preto rozkázal aby ich nechali odísť, kam chcú a nedovolil, aby sa na nich páchalo nejaké bezprávie. Konečne teraz – bolo už neskoro večer – si pripravili večeru a ľahli si spať.
Nasledujúci deň zavčas rána rozkázal Agesilaos polemarchovi Gylisovi, aby zoradil vojsko do bojového šíku, dal postaviť tropaion, ďalej, aby sa všetci ovenčili na poctu boha Apolona a aby všetci flautisti hrali na flautu. Urobili ako rozkázal a medzi tým Tébania poslali hlásateľov s prosbou, aby pod ochranou prímeria mohli pochovať svojich mŕtvych. Prímerie bolo uzavreté a Agesilaos odišiel do Delf a obetoval bohu desiatu časť z koristi nie menšiu ako 100 talentov. Polemarchos Gylis odtiahol s vojskom k Fókom, odkiaľ vpadol do Lokridy. Po celý deň vojaci drancovali dediny, lúpili náčinie a potraviny. Keď sa však schyľovalo k večeru, začali Lokrovia oštepmi a šípmi prenasledovať posledné oddiely odchádzajúcich Lacedemončanov. Len čo sa však Lacedemončania obrátili a pri prenasledovaní zabili niektorých Lokrov, tí už nedorážali na ich zadné oddiely, ale strieľali na nich šípmi z vyššie položených miest. Lacedemončania sa pokúsili Lokrov prenasledovať aj hore do svahov, no keď nastala noc, museli sa stiahnuť. Pritom niektorí zahynuli, lebo krajina bola neschodná, iní preto, lebo nevideli pred seba, ďalší zasiahnutí strelami nepriateľov. Tu našiel smrť aj polemarchos Gylis a z jeho sprievodcov Pelle a celkovo asi osemnásť Sparťanov.. Keby im neboli prišli na pomoc vojaci z tábora, ktorí práve večerali, boli by sa všetci ostatní ocitli v nebezpečenstve ohrozenia života.“
Takže Lacedemončania zažívali úspechy, ale aj neúspechy. No každá smrť Sparťana bola nenahraditeľnou stratou vzhľadom k tomu, že to nebolo veľké mesto a nemohli tak rýchlo si nahradiť tie straty. Vychovať a vycvičiť dobrého vojaka nie je jednoduchá záležitosť. Na scéne už bola iná generácia vojakov a len málokto si pamätal Archidama, otca Agesilaa. Antalkidas Agesilaovi aj povedal, keď ho zraneného niesli z bojiska, že „Pekné školné dostávaš od Tébanov za to, že si ich naučil (proti nám (– poznámka A.B.)) bojovať. Veď oni to predtým nechceli a ani nevedeli ( Plutarchos, Životopisy...., str. 102)“ a teda asi už po tom, čo Lysandros doniesol do Sparty luxus a tým rozvrátil základy Sparty, sa mnohí Sparťania začali zaoberať inými vecami, ktoré im neprislúchali, zanedbávali výučbu Lykurgových zákonov a preto úbytok schopných vojakov pocítia Lacedemončania čoskoro.
V ďalšej časti vám opíšem veľmi hanebné konanie predstaviteľov Korintu, ako sa tí vysporiadali so svojimi politickými protivníkmi a čo dokáže urobiť bezbrehá túžba po moci. Ako aj ďalšie veľké víťazstvo opäť pri Korinte a ďalšie boje Lacedemončanov za oslobodenie Grékov aj od vplyvu perzského kráľa, ako na mori, tak aj na suši. Na scéne sa objaví ďalší schopný aténsky vojvodca v službách protispartskej ligy.
