V predchádzajúcej časti som vám opísal jednanie Agesilaa s Farnabazom na základe jeho oprávnených sťažností. Agesilaos sa zachoval veľmi čestne, ako pravý Sparťan a uznal Farnabazove námietky a dokonca sa stal priateľom jeho syna s ktorým si vymenili dary. Avšak situácia donútila lacedemonské úrady odvolať Agesilaa z Malej Ázie, aby pomohol Lacedemonu a jeho spojencom v Grécku, kde niekoľko predstaviteľov istých štátov, zvábených perzským zlatom, rozbili spojenectvo s Lacedemonom a vytvorili proti nemu koalíciu.
„ Agesilaos sa teda zaoberal takými plánmi. Keď však Lacedemončania dostali vierohodné správy o tom, že sa peňažné zásielky perzského kráľa dostali do Grécka a že sa najväčšie štáty spojili do vojny proti ním, uvedomili si, že ich štátu hrozí nebezpečenstvo a tak pokladali vojenskú výpravu za nevyhnutnú. Sami sa na ňu pripravovali a hneď poslali k Agesilaovi Epikyda. Keď sa Epikydas k nemu dostal, informoval ho o všetkom a predovšetkým mu odovzdal rozkaz štátu, aby čo najrýchlejšie prišiel vlasti na pomoc. Keď si ho Agesilaos vypočul, veľmi sa zarmútil, lebo si uvedomoval, aké pocty, nádeje a výhody týmto stratil. Predsa však dal zvolať spojencov, oznámil im rozkaz, ktorý dostal od štátu a vyhlásil, že musí pomáhať vlasti.
„Len čo sa všetko dobre skončí,“ podotkol, „verte mi, spojenci, že na vás nezabudnem, ale opäť sa k vám vrátim, aby som uskutočnil vaše želania.“
Keď to počuli, mnohým vyhŕkli slzy a všetci odhlasovali, že Lacedemonu pomôžu spolu s Agesilaom; až sa tam situácia obráti na dobré, chcú sa pod jeho velením vrátiť späť do Ázie. A tak sa pripravovali na to, že pôjdu spolu s ním.
Agesilaos zanechal v Ázii Euxena s veliteľskou právomocou a s ním nemenej ako štyritisíc vojakov, aby mohlo chrániť nezávislosť miest. Medzitým sám videl, že väčšina vojakov by radšej ostala, ako tiahla proti Grékom. A keďže chcel so sebou odviesť čo najviac najschopnejších vojakov, stanovil ceny pre spojenecké mesta, ktoré z nich pošle najlepšie vojsko a pre stotníkov žoldnierov, ktorí sa pripoja k jeho výprave s najlepšie vycvičeným oddielom hoplitov, lukostrelcov a peltastov. Okrem toho sľúbil aj veliteľom jazdy, že dá víťaznú cenu tomu, kto mu postaví oddiel vybavený najlepšími koňmi a zbraňami. Oznámil, že rozhodnutie o tom sa bude konať na Chersonese až po prechode z Ázie do Európy, aby si dobre uvedomili, že účastníci výpravy sa musia starostlivo vybrať. Cenami boli zväčšia umelecky vypracované zbrane ako ozdoba pre hoplitov a pre jazdcov, medzi nimi boli aj zlaté vence. Celková hodnota cien neprevyšovala štyri talenty. Napriek takýmto výdavkom sa pre vojsko zadovážili zbrane za veľmi vysokú sumu. Keď prekročil Helespont, ako rozhodcovia boli určení z Lacedemončanov Menaskos, Herripidas a Orsippos, zo spojencov po jednom z každého mesta. Po rozdelení cien postupoval Agesilaos so svojim vojskom tou istou cestou, ktorou išiel perzský kráľ na svojej výprave proti Grécku ( Xerxes – poznámka A.B.).
Medzitým efori vyhlásili vojnu. Keďže Agesipolis bol ešte dieťaťom, poveril štát vedením vojska Aristodema, ktorý pochádzal z tej istej kráľovskej rodiny a bol chlapcovým poručníkom. Keď sa Lacedemončania vydali na vojenskú výpravu, ich nepriatelia už boli zhromaždení a radili sa, ako by čo najúspešnejšie mohli začať boj. Korinťan Timelaos povedal:
„Ako sa mi zdá, spojenci, s Lacedemončanmi je to tak ako s riekami. Rieky nebývajú pri prameňoch veľké a dajú sa ľahko prekročiť, ale čím ďalej sa vzďaľujú od svojho prameňa, tým väčšmi sa zosilňuje ich prúd, lebo sa do nich vlievajú iné rieky. A práve tak je to aj s Lacedemončanmi; tam, kde začínajú svoju vojenskú výpravu, sú celkom sami, ale na svojom ďalšom postupe priberajú vojakov z iných miest, ich počet sa zväčšuje a ťažšie sa s nimi bojuje. To isté vidím aj u ľudí, ktorí chcú vyhubiť osie hniezdo. Keď sa pokúšajú chytať osy vyletujúce z hniezda, mnohé ich dopichajú, keď však hniezdo podpália, pokiaľ sú osy ešte vnútri, nestane sa nikomu nič a osy sa zničia. Na základe tejto úvahy pokladám za najlepšie zviesť boj v samotnom Lacedemone, alebo celkom blízko neho.“
Súhlasili s ním a jeho návrh prijali.
Medzitým čo rokovali o hlavnom velení a dohovárali sa, ako sa má zoradiť celé vojsko, aby jednotlivé štáty nevytvárali priveľmi hlboké šíky svojich oddielov a tak dali nepriateľom možnosť ich obkľúčiť, zatiaľ Lacedemončania pripojili k svojmu vojsku Tegejčanov a Mantinejčanov a postupovali už po morskom brehu. A takmer v tom istom čase pripochodovali Korinťania so svojimi spojencami do Nemey, Lacedemončania a ich spojenci do Sikyonu. Keď títo pri Epieikei vpadli na korintské územie, spočiatku im veľké starosti robili nepriateľskí ľahkoodenci, ktorí z vyššie položených miest hádzali na nich kamene a strieľali šípy. Preto potom zostúpili na pobrežie, postupovali po rovine a pustošili a pálili územie. Korinťania a ich spojenci zostúpili z vrchov a zriadili si tábor tak, že vpredu boli krytí potokom. Keď sa Lacedemončania priblížili k svojim nepriateľom na vzdialenosť ani nie desiatich stadií, takisto sa utáborili a správali sa pokojne.
Uvediem aj silu vojska na oboch stranách. Na jednej strane bolo zhromaždených asi šesťtisíc lacedemonských hoplitov, ďalej asi tritisíc Elejčanov, Trifýlijčanov a Akrorejčanov, sotva tritisíc Lasiončanov, tisícpäťsto Sikyončanov, nie menej ako tritisíc bolo Epidaurčanov, Troizenčanov, Hermoinčanov a Haliejčanov. Okrem toho bolo okolo šesťsto lacedemonských jazdcov, s nimi tiahlo asi tristo krétskych lukostrelcov a nie menej ako ako štyristo prakovníkov Margančanov, Letrinčanov a Amfidolčanov. Fliunťania sa však k ním nepripojili, tvrdili totiž, že dodržiavajú prímerie. Takáto bola ich vojenská sila na strane Lacedemončanov. Vojenská sila ich nepriateľov sa skladala asi zo šesťtisíc aténskych, približne asi sedemtisíc argejských, okolo päťtisíc boiótskych ( okrem chýbajúcich Orchomenčanov), asi tritisíc korintských a z celej Euboie nie menej ako tritisíc hoplitov. Ďalej jazdci: Boióťanov bolo asi osemsto, Aténčanov asi šesťsto, Chalkiďanov z Euboie asi sto, Opuntských Lokrov asi päťdesiat. Aj počet ľahkoodencov bol väčší na strane Korinťanov a ich spojencov, pripojili sa k ním totiž Ozolskí Lokrovia, Melijčania a Akarňania.
Takáto bola sila na oboch stranách. Pokiaľ Boióťania stáli na ľavom krídle, neponáhľali sa začať boj. Keď však Aténčania zaujali miesto proti Lacedemončanom a dostali sa na pravé krídlo, kde stáli proti Achájcom, Boióťania ihneď vyhlásili, že obete sú priaznivé a dali rozkaz pripraviť sa na nastávajúci boj. Pritom nedbali na dohodnutých šestnásť radov a vytvorili neobyčajne hlboký bojový šík a okrem toho sa stiahli doprava., aby sa svojim postavením dostali za nepriateľské krídlo. Aténčania museli postupovať s nimi v jednom rade, aby sa bojova zostava neroztrhla, hoci si uvedomili, že im hrozí nebezpečie obkľúčenia. Lacedemončania nejaký čas vôbec nespozorovali, že sa nepriatelia približujú, lebo okolie bolo husto zarastené krovím. Až keď nepriatelia začali spievať paian, vtedy si to uvedomili a ihneď vydali rozkaz, aby sa všetci pripravili do boja.
Keď stáli v bojovom postavení, ako ich velitelia zoradili, prikázali im, aby postupovali bezprostredne za veliteľmi. Potom sa aj Lacedemončania stiahli trocha doprava a svoje krídlo roztiahli tak ďaleko, že z Aténčanov stálo len šesť fýl proti Lacedemončanom, ostatné štyri stáli už proti Tegejčanom. Keď boli od seba vzdialení sotva viac ako stadion, Lacedemončania obetovali kozu Artemide Agrotere, ako to pred bojom robievajú, potom vyrazili proti nepriateľom a presahujúcou časťou svojho krídla ich začali obkľučovať. Len čo nastal boj, protivníci porazili všetkých ostatných lacedemonských spojencov, len Pellenčania, ktorí stáli Tespijčanom, bojovali a tak ich padlo veľa na oboch stranách. Pokiaľ ide o samotných Lacedemončanov, tí zvíťazili nad tou časťou Aténčanov, ktorú mali proti sebe a pobili ich veľmi mnoho. Prešli popri štyroch zvyšných aténskych fylách skôr, ako sa tieto vrátili z prenasledovania svojich protivníkov, takže z tejto časti Aténčanov nepadol nikto, iba ak bol niekto zabitý pri prvej zrážke s Tegejčanmi. No Lacedemončania narazili na na Argejčanov, ktorí sa vracali z prenasledovania a keď prvý polemarchos mal v úmysle ich napadnúť frontálnym útokom, ktosi vraj skríkol, aby nechali prejsť prvé rady. Len čo to urobili, mohli napadnúť prechádzajúcich na nechránenom boku a mnoho z nich pobiť. Napadli aj vracajúcich sa Korinťanov a nakoniec narazili aj na časti Tébanov, ktorí sa vracali z prenasledovania a tiež ich mnohých pobili. Porazení utekali najprv ku korintským hradbám, Korinťania však pred nimi zatvorili hradby a tak sa vrátili späť do svojho starého tábora. Aj Lacedemončania sa vrátili na miesto, kde začali boj s nepriateľmi a postavili tam tropaión. Takto sa vtedy celý boj odohral.“
Timelaos, o ktorom sa zmieňuje aj Plutarchos, sa mýlil v porovnaní s Lacedemončanmi a riekou, či osami. Neskôr sa o tom všetci presvedčia, že aj rieka pri prameni dokáže podraziť nohy, či osy v hniezde dokážu pekne pohrýzť. A pokiaľ sa spojenci Korinťanov dohadovali, tak Lacedemončania konali veľmi rýchlo a prišli až ku Korintu, čo je pri ich pomalosti viac než dobrý výkon. A ten ich výkon pokračoval aj v tom, že udelili svojim protivníkom takú lekciu, akú už dávno niekomu nie. Aténčania si spomenuli na svoje porážky v peloponézskej vojne a Tébania s Korinťanmi si to zažili po dlhej dobe prvý raz. A to ešte nebol pri nich Agesilaos so svojim vojskom. V ďalšej časti vám vďaka Xenofonovi opíšem pokračovanie ťaženia Lacedemončanov za svoju záchranu proti aliancii takmer celého Grécka a zlatu perzského kráľa.
