reklama

Koniec peloponézskej vojny- 1. časť.

Tridsať členná oligarchická krutovláda v Aténach a dobytie Samu Lysandrom  a ukončenie peloponézskej ( dórskej) vojny.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Je posledné oficiálne dejstvo vojnového konfliktu medzi Aténami a Spartou a ich spojencami, ktoré nám zaznamenal Tukydides, syn Olorov a knižne vydal Xenofon a u nás to vyšlo v prekladoch Petra Kuklicu a Júliusa Špaňára pod názvami Dejiny peloponézskej vojny a Grécke dejiny v edícii Tatran, etc, etc. Túto epizódu, kvôli jej rozsiahlostí, som rozdelil na dve časti.

Vďaka týmto prekladateľom som vás previedol cez jedno dejinné obdobie vývoja Grécka, ktoré sa volalo peloponézska vojna. Ako veštby a skúsení vojvodcovia Archidamos a Perikles predpokladali, tento konflikt trval takmer tridsať rokov. Tá tridsiatka má asi v dejinách veľký význam. Poznám niekoľko dejinných období, ktoré trvali tridsať rokov. Asi vám nemusím napovedať na nám najznámejšiu tridsaťročnú vojnu, ktorá bola v rokoch 1618 -1648 a skončila sa vestfalským mierom. Začala si pražskou defenestráciou.... Potom tridsať rokov, v období od r. 1944 do r. 1974, bojoval Hiró Onoda. Po dobytí Euboie mala mierová zmluva trvať tridsať rokov. A aj po skončení tej ( takmer tridsať ročnej vojny) si Aténčania vyvolili tridsať člennú vládu. Archidamova vojna skončila Nikiovým mierom a na šesť a pol roka sa Aténčania snažili tento mier udržať. No vďaka Alkibiadovi sa nakoniec zaplietli do konfliktu s Argom proti Lacedemonu ( v 14. roku vojny) a tak mier na päťdesiat rokov sa skončil.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Potom bola dekeleiska vojna ( alebo sicílska) hoci ani jedno, či druhé pomenovanie nie je presné, lebo Lacedemončania Dekeleiu opevnili až na radu Alkibiada a sicílska vojna sa začala trocha skôr. V tej vojne, hoci spočiatku mali Aténčania s Lacedemončanmi prímerie, avšak k tomu prímeriu sa nie všetci spojenci Lacedemončanov pridali a taký Korint viedol bojové akcie aj po prijatom prímerí a Tébania mali prímeria vždy desaťdenné. . Avšak Tukydides ich veľmi nezaznamenával. Len čo však Alkibiades v súlade s politikou štátu nahovoril Argos na napadnutie Lacedemonu, tak prímerie s Lacedemonom skončilo a Aténčania si svoju vierolomnosť zaplatili tým, že boli porazení na Sicílii Gyllipom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tretia fáza vojny sa líšila od tých predchádzajúcich tým, že sa konala viac na mori. Lacedemončania sa naučili bojovať aj na mori a toto začalo spôsobovať Aténčanom problémy. Každý chvíľku ťahá pílku a teda raz vyhrali Aténčania, potom Peloponézania, avšak výhoda bola na strane Peloponézanov, ktorí vďaka diplomacii a taktu nadviazali spojenectvo s perzskými satrapami a tí im výdatne pomáhali. No oni neboli prví, ktorí sa spojili s nepriateľmi Grékov- bol to náš známy Alkibiades, ktorý hral hru, akú hral. Ako som už v jednom článku spomenul, ani Plutarchos na neho nemá, vo svojich Životopisoch, pekné slovo. A intrigy sú viac na dennom poriadku, ako to bolo v tej druhej časti. Nielen medzi Aténčanmi navzájom, ale aj medzi ostatnými účastníkmi tohto konfliktu. Táto fáza vojny, a teda aj celá vojna, skončila po tom, čo si Lacedemončania zobrali za svoje rady kráľa Archidama ( ja som jeho reč opísal v 17. roku vojny v 4. časti) a zničili námornú silu Aténčanov pri Aigospotamoi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vojna medzi Aténami a Lacedemonom úplne ani po týchto udalostiach neskončila a bude pokračovať po istej prestávke až do bitky pri Leuktrách. Až Mantinea urobí koniec nepriateľstvu týchto dvoch štátov a nakoniec aj tak si celú Heladu, po tom, čo Lacedemon vykrváca v bojoch a nebude mať istotu vo vnútornom systéme, podmaní Macedónčan Filip II.

Vďaka Tukydidovi sme sa mohli čo to dozvedieť o jednotlivých štátoch a mestách, ich zriadení a spôsobu vlády, o politike týchto štátov a miest, o jednotlivých účastníkoch konfliktu a bitiek, ich názory, povzbudzujúce reči, postoje, konania a aj úspechy a neúspechy, A hlavne sme sa dozvedeli o tom, kto bol čestný a kto nečestný, kto klamal a kto nepristúpil na klamstvo a čestne jednal, aj keď to bolo nevýhodné. V jednotlivých vtedajších rečiach sme mohli spoznať postoje aj terajších politikov. Tukydidova analýza príčin konania všetkého zla v Kerkyre je (podľa mňa) perlou filozofickej analýzy. V jednom článku sú krásne opísané argumenty proti trestu smrti a dokonca v ďalšom bola aj rozobratá pravdepodobná príčina tsunami. Avšak hlavne je to o vojne a o všetkom, čo sa vojny týka- teda o ničení a zabíjaní. Ako som uviedol v článku Ktéma eis aei prínos Tukydida vidím v jeho aktuálnosti... .

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V tejto časti nebude ani čo veľmi opisovať, jedine ak to, že ako sa Sparta odklonila od Lykurgových zákonoch a postupne prestala byť tým, čím doteraz pre Helladu bola.

„V nasledujúcom roku ( v roku olympijských hier, na ktorých Tesálčan Kronikas zvíťazil v behu Endias bol eforom v Sparte a Pytodoros archontom v Aténach- toho Aténčania neuvádzajú menom, lebo bol zvolený za oligarchickej vlády, ale ten rok nazývajú „bezvládím“. Táto oligarchická vláda sa uskutočnila následovne: Ľud sa uzniesol zvoliť si tridsať mužov, aby spísali po otcoch prebraté zákony a podľa tých potom spravovali štát. Zvolení boli: Polychares, Kritias, Melobios, Hieron, Hippolochos, Eukleides, Mnesilochos, Chremon, Teramenes, Aresias, Diokles, Faidrias, Chairelaos, Anaitios, Peison, Sofokles, Eratostenes, Charikles, Onomakles, Teognis, Aischines, Teogenes, Kleomedes, Erasistratos, Feidion, Drakontides, Eumates, Aristoteles, Hippomachos, Mnesiteides. Keď sa urobilo toto uznesenie,) Lysandros vyplával k Samu, kým Agis odviedol svoje pozemné vojsko z Dekeleie a každý oddiel prepustil do svojej vlasti. Bol to dvadsiaty ôsmy rok vojny.

Asi v tom čase, približne vtedy. Keď bolo zatmenie Slnka, rozhodol sa Lykofron z Fer rozšíriť vládu na celú Tesáliu, Porazil v bitke svojich protivníkov medzi Tesálčanmi, Larissanmi a mnohých ich pobil. ( V tom istom roku aj syrakúzsky tyran Dionýsios podľahol v boji Kartágincom a stratil Gelu a Kamarilu. Krátko na to sa aj Leontínčania vzbúrili proti Dionýsiovi a proti Syrakúzanom, s ktorými boli nútení žiť a vrátili sa do svojho rodného mesta. Krátko na to vykázal Dionýsios príslušníkov jazdeckého stavu zo Syrakúz do Katany.)

Medzitým Lysandros začal zo všetkých strán obliehať Samosanov, lebo spočiatku nechceli pristúpiť na jeho podmienky; keď sa však Lysandros pripravoval na útok, prijali jeho podmienky, ktoré boli v tom duchu, že každý slobodný občan smie odísť len v tom čo bude mať na sebe, kým všetko ostatné musí odovzdať. A tak opustili mesto. Lysandros však mesto odovzdal niekdajším obyvateľom so všetkým, čo sa v ňom nachádzalo, ustanovil desať archontov, aby dozerali na poriadok a prepustil spojenecké loďstvo. Každý odišiel do svojho mesta. Sám odplával s lacedemonskými loďami do Lacedemona a odvážal so sebou ozdobné zobce lodí ukoristených v boji, ako aj všetky triery z Pirea, okrem dvanástich, ďalej čestné vence od miest, ktoré prijal ako osobné dary, potom štyristoosemdesiat talentov striebra, čo zostalo z daní, ktoré mu pridelil Kýros na vedenie vojny a napokon ostatnú vojnovú korisť, ktorú získal počas vojny.

Toto všetko odovzdal Lysandros Lacedemončanom na konci leta. ( V tomto lete sa skončil vojnový čas, ktorý trval dvadsaťosem a pol roka. Od začiatku boli v úrade nasledujúci efori, podľa ktorých sa ráta: Ako prvý Ainesias; za jeho eforátu sa začala vojna v pätnástom roku zmluvy uzavretej po dobytí Euboie, ktorá mala platiť tridsať rokov; po ňom nasledovali Brasidas, Isanor, Sostratidas, Exarchos, Agesistratos, Angenidas, Onomakles (taký istý s tým menom bol aj v Aténach vo vláde tridsiatky- poznámka A.B.), Pityas, Pleistolas, Kleinomachos, Zeuxippos, Ilarchos, Leon, Chairilas, Patesiadas, Kleostenes, Lykariios, Eperatos, Onomantios, Alexippidas, Misgolaidas, Isias, Arakos, Eurchippos,Pantakles, Pityas, Archytas, Endios za ktorého úradovania Lysandros vykonal všetky doteraz uvedené činy a vrátil sa do vlasti.)“

Takže je tu výpočet podľa ktorého môžeme odsledovať priebeh jednotlivých rokov tohto konfliktu zo strany Lacedemonu. Tí úradníci ( mnohí už nežijú- ako napríklad Brasidas) sa snažili o to, aby si splnili svoju povinnosť voči štátu. Nespoliehali sa na to, že ich štát zabezpečí.

Lykurgos ustanovil Lacedemonu pevné zákony a zaviazal obyvateľov k ich dodržiavaniu prísnou prísahou. Avšak od dôb Lykurga už prešlo cez štyri storočia a obyvatelia Lacedemonu nemali vôľu sa tejto prísahy držať a preto Lysandros mohol priniesť korisť do Sparty a aj tým rozvrátiť ich systém, ktorý po stáročia odolával vážnejším zmenám. Lacedemončania sa počas výprav do bohatších krajín naučili žiť v prepychu a v bohatstve a aj žold námorníkov a vojakom, ktorý si lacedemonskí velitelia vybavovali u satrapov, ich od zvyku chudoby odklonil. Chudoba cti netratí a bohatstvo, ktoré Lysandros priviezol do Sparty spôsobilo zánik Sparty. Pokiaľ boli Sparťania chudobní, tak boli vždy ochrancami Helady. Teraz si požičiam opis od Plutarcha z knihy Životopisy slávnych Grékov a Rimanov v preklade od Daniela Škovieru ( presnejšie informácie ohľadom diela som poskytol už skôr): „Práve tak, ako básnici ospevujú Herakla, že sa s levou kožou a s kyjom túlal po svete, trestajúc podlých a neľudských tyranov, Sparta takisto iba svojou palicou skytalou a prostým plášťom vládla Helade s jej ochotným súhlasom. Z riadenia štátov odstraňovala nespravodlivé panovnícke rody a despotov, hrala úlohu rozhodcu vo vojnách, utišovala vzbury, pričom neraz ani jediný lacedemonský pešiak nemusel pohnúť štítom, ale stačilo vyslať jedného vyslanca, ktorého nariadenia hneď všetci vykonávali. Bolo to celkom tak, ako keď sa včely pozlietajú a pekne sa zoradia, len čo sa objaví ich kráľovná. Veru natoľko tento štát vynikal svojou dokonalou sústavou zákonov a spravodlivosťou.“

No nebolo to len bohatstvo, čo spôsobilo úpadok Sparty, ale aj celkové opúšťanie Lykurgových zákonov. Ešte to nie je tak okaté, ale prílev bohatstva veľmi naštrbil tú vyváženú kombináciu vzájomných vzťahov v štáte a aj medzi jednotlivcami. Lacedemončania prestali mať vôľu sa nechať viesť, chceli len vládnuť. Ešte prejde dlhé obdobie od tejto chvíle do bitky pri Leuktrách, či do bitky pri Mantineie, avšak osud Sparty je už spečatený. Zárodok skazy bol daný už skôr ( vtedy, keď na radu Alkibiada začali na vojnu vyberať dane), lenže Lysandros ten podstatne rozklad urýchlil. No ponorme sa teraz do ďalšieho opisu diania v Aténach po skončení vojny, do doby intríg, revanšizmu, nenávisti, nespravodlivosti, moci chtivosti a zášte.

„Len čo sa zbúrali Dlhé hradby a opevnenia okolo Pirea, bolo zvolených tridsať mužov. Ale hoci ich zvolili pre to, aby napísali zákony podľa ktorých mali spravovať štát, ich napísanie vyhlásenie títo stále odďaľovali. Podľa vlastnej predstavy ustanovili iba Radu a ostatné úrady, aby mohli mať moc v rukách. Potom nechali pozatvárať a odsúdiť na trest smrti tých občanov, o ktorých všetci vedeli. Že sa v čase demokratickej vlády živili udavačstvom a aristokratom spôsobovali nepríjemnosti. A Rada ich ochotne odsudzovala a nepohoršovali sa ani ostatní, ktorí si boli vedomí, že nepatria medzi tých ľudí.

Keď však členovia tridsiatky začali uvažovať, akými prostriedkami a spôsobmi by dosiahli to, že by mohli zaobchádzať s mestom podľa svojej ľubovôle, najprv poslali do Lacedemona Aischina a Aristotela. Ono presvedčili Lysandra, aby pre nich vymohol vyslanie posádky na taký dlhý čas, kým neodstránia všetkých rozvratníkov a nezavedú novú ústavu. Sľúbili, že sami zabezpečia jej stravovanie. Lysandros sa dal presvedčiť a podarilo sa mu presadiť, aby do Atén bola vyslaná posádka s veliteľom Kallibiom. Keď dostali posádku, prejavovali Kallibiovi osobitnú náklonnosť, len aby schválil všetky ich podujatia. A keďže ten posielal s nimi toľko mužov zo svojho oddielu koľko chceli, začali títo zatýkať nielen málo významných rozvratníkov, ale aj takých ktorí sa podľa ich názoru nijako nedali odstrčiť nabok a tak, že by si tí mohli získať veľký počet ľudí s podobnými úmyslami, totiž postaviť sa na odpor proti tomu vyčíňaniu.

Spočiatku sa Kritias zhodoval v názoroch s Teramenom a bol jeho priateľom. Keď však potom Kritias zamýšľal poslať na smrť mnoho ľudí – vysvetliť to možno tým, že za demokratickej vlády bol poslaný do vyhnanstva- Teramenes mu v tom chcel zabrániť a tvrdil, že je nerozumné popraviť niekoho len kvôli preto, že ho ľud ctil, ale neurobil nič zlé aristokratom.

„Veď aj ja a a aj ty“ doložil, „sme predsa veľa povedali a urobili len preto, aby sme získali všeobecnú priazeň.“

Ale Kritias – ešte sa k Teramenovi správal priateľsky – mu odporoval a povedal mu, že nie je možné, aby tí, ktorí chcú mať pre seba väčšiu moc, neodstraňovali z cesty tých, ktorí by im mohli ľahko prekaziť ich plány:

„ No keď si namýšľaš, že preto, lebo sme tridsiati, môžeme sa o túto našu vládu starať menej, ako sa stará jeden tyran, tak si naivný.“

Keďže počet nespravodlivo popravených narastal, veľa ľudí sa celkom otvorene zhlukovalo a s úžasom sa začalo spytovať, aká to bude ústava. Teramenes opakoval svoju výstrahu, že ak nezískajú na svoju stranu dostatočný počet ľudí, ktorí by mali účasť na vláde, ich oligarchia sa neudrží. Tu Kritias a ostatní členovia tridsiatky dostali strach a to predovšetkým z Teramena, aby sa okolo neho nezoskupili občania a preto do zoznamu zapísali tritisíc občanov, ktorí sa v budúcnosti mali zúčastňovať na verejnej správe. Teramenes však protestoval aj proti tomuto a tvrdil, že sa mu zdá nezmyselné predovšetkým to, že ak chcú, aby mali účasť na vláde najlepší občania, tak vybrali iba tritisíc občanov, akoby práve tento počet nevyhnutne zahrňoval zdatných a statočných ľudí a akoby okrem týchto tritisíc nebolo možné nájsť ďalších statočných ľudí, alebo zasa v tom počte rozvratníkov. A dodal: „ Ďalej vidím, že robíme dve celkom protichodné veci; nastoľujeme vládu na základe sily a na druhej strane ju oslabujeme.“

To boli Teramenove slová. Ostatní členovia tridsiatky urobili na námestí prehliadku tritisíc mužov; prehliadku ostatných, čo neboli na zozname, urobili na iných miestach. Pretým dali tým tirtisícom pokyn, aby nastúpili so zbraňami a medzitým, čo tí druhí boli z domu preč, poslali po vojakov lacedemonskej posádky a po svojich prívržencov spomedzi občanov a tí, spolu s tritisíc mužmi zobrali ostatným Aténčanom zbrane a uložili ich na Akropole do chrámu.

Keď sa toto stalo, členovia tridsiatky sa nazdávali, že si môžu robiť čo chcú a tak dali popraviť mnohých občanov, jedných z osobného nepriateľstva, druhých pre peniaze a majetok. Takisto sa rozhodli, aby mohli dávať peniaze lacedemonskej posádke, že každý z nich zatkne jedného motoika, toho dá popraviť a potom skonfiškuje jeho majetok. Aj Teramena vyzvali, aby zatkol koho chce. Ten však odpovedal: „ Podľa mňa nie je správne, ak sa vydávame za najlepších a pritom páchame činy horšie ako remeselní udavači. Títo aspoň nechávajú žiť ľudí, ktorých obrali o peniaze. My však musíme dať popraviť ľudí, ktorí sa nedopustili nijakého bezprávia, len aby sme brali peniaze? Vari to nie je v každom prípade oveľa nespravodlivejšie ako to, čo robia remeselní udavači?“

Tu ostatní členovia tridsiatky prišli k názoru, že im Teramenes stojí v ceste a že nemôžu robiť čo chcú. Preto mu začali strojiť úklady a v súkromných rozhovoroch s jednotlivými členmi rady ho obviňovali, že hanobí ústavu. Preto sa jedného dňa na neho prichystali, pozvali niekoľkých mladíkov, ktorí sa im zdali zvlášť trúfalí, aby prišli s dýkami pod pazuchou a zvolali radu.“

Ľud ak sa zbaví zbraní, potom si vláda môže dovoliť čokoľvek. Sami niekedy môžete dosvedčiť, že reči málokedy pomôžu, ak nemáte za sebou moc a silu. Aj spúšťač pražskej defenestrácie v r. 1419 bol ten, že Václav IV chcel odobrať ľudu Prahy zbrane. U nás boli až tri zbraňové amnestie a ľudia sa ochotne zbavili svojich zbraní a aj celkovo je už veľký problém sa k zbraniam dostať. Vláda vie, prečo to tak zaonačila. A na základe zbraňových amnestií a aj celkovej zbraňovej politky Vlády SR, si môžu predstavitelia vládnej moci robiť takmer podobné veci, aké sa diali v Aténach, v období o ktorom píšem. Nie je tu žiadna reálna sila k tomu, aby istý minister dostal po prstoch. Ak by ľudia mali zbrane, tak by Vláda mala viac rešpektu voči svojim obyvateľom.

Prišiel na psa mráz a Teramenes si svoje predchádzajúce činy odpyká. Hoci teraz nejedná zle a nechce byť nespravodlivý, no na to mal myslieť v čase, keď bol spolužalobcom na veliteľov, ktorí nezachránili stroskotancov po bitke pri Arginúsach. V ďalšej časti vám opíšem Kritiovu obžalovaniu reč a Teramenovu obhajobu, ako aj výsledok procesu.

Alojz Bogric

Alojz Bogric

Bloger 
  • Počet článkov:  186
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Kto nepozná minulosť, nepochopí súčastnosť a nebude vedieť, čo ho môže čakať v budúcnosti. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaPolitika

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu