„Takto bola rada 500 rozpustená bez akéhokoľvek odporu, občania zachovávali pokoj a nepodnikali nič proti tomu. Potom rada 400 zasadala v prytaneiu a vybrala spomedzi svojich členov prytanov žrebom. Potom sa uskutočnili zvyčajné modlitby a obete pri nástupe úradníkov do funkcií. Nato zrušili väčšinu uznesení demokratickej vlády (iba vyhnancov nepovolali z vyhnanstva, lebo bol medzi nimi Alkibiades) a začali spravovať mesto ako samovládci. Niektorých zo svojich občanov, o ktorých sa všeobecne tvrdilo, že ich treba odstrániť, dali popraviť, iných uvrhli do väzenia, alebo vypovedali. Nakoniec poslali hlásateľa k lacedemonskému kráľovi Agidovi, ktorý bol v Dekelei a oznámili mu, že rada štyristo si želá mier, predpokladajúc, že aj pre kráľa bude rozumnejšie pristúpiť na rokovanie, lebo nemá proti sebe nespoľahlivých demokratov."
Mám dojem, ako keby zmeny systémov boli k tomu, aby si niekto niečo uzurpoval, alebo niekomu dopomohol k nejakým výhodám a zbavil sa tých, čo mu niekedy v nejakej záležitosti prekážali, či boli oponenti a mám dojem, ako keby sa Tukydides veľmi premáhal v opise tejto časti o nepovolaní z vyhnanstva, lebo s Alkibiadom vo vyhnanstve musel ostať aj on. Bude musieť čakať ešte do konca celej vojny, aby sa hlasovalo o jeho návrate do Atén.
Touto časťou sa končí ďalšia etapa peloponézskej vojny, ktorú som v súlade s inými nazval sicílska vojna. Sicílska vojna ( a hlavne jej záver) priniesla veľmi veľké prekvapenie v celom vtedajšom svete . Perikles vychvaľoval aténsku demokraciu ako vzor iným mestám a tá sa po veľkej porážke na Sicílii a aj po iných skutočnostiach, zrútila ako domček z karát. Sparťania napriek tomu, aj keď po bitke pri Leuktrách utrpeli porážku, ako málokedy predtým a boli po tej bitke (a po nasledujúcej bitke pri Mantinei) na pokraji vyhladenia, nezmenili systém. Systém im zmenili až Rimania, ktorí to ale paušálne urobili všetkým (nepíšte mi prosím o Filipovi II, lebo ten nemenil usporiadania vnútorných záležitosti vtedajších mestských štátov a nevytvoril jeden štát). Ďalšia etapa, nazvaná dekelejská vojna, bude zavŕšením peloponézskej vojny, no nebude koncom snahy o hegemóniu nad Gréckom.
„Agis sa však nazdával, že mesto nebude pokojné a že aténsky ľud sa tak ľahko nevzdá dávnej slobody a že aj keby sa zjavilo jeho silné vojsko, nezostal by pokojný a neveril, že by už nenastali nepokoje, preto nedal vyslancom rady 400 nijakú uspokojivú odpoveď. Z Peloponézu povolal silné vojsko a pripojil ho k posádke pred aténskymi hradbami. Dúfal, že v meste vznikne panika a že sa Aténčania skôr podriadia vôli nepriateľom bez ťažkostí, alebo že dobyje hradby, ktoré nemajú strážcov, v zmätku, ktorý vznikne v meste a to prvým útokom. Keď sa však Lacedemončania priblížili, v meste nebolo bádať nepokoj, len vyslali jazdcov a malé oddiely hoplitov, peltastov a lukostrelcov a pobili niekoľkých nepriateľov, ktorí postúpili príliš dopredu a zmocnili sa mŕtvol a zbraní. Preto Agis, uvedomiac si svoju chybu, vrátil sa s vojskom do Dekelei. Tam zostal so svojim oddielom. Tí, čo prišli z Peloponézu, sa po niekoľkých dňoch pobytu v Atike na jeho rozkaz vrátili domov. Tieto udalosti nezabránili Rade 400, aby opäť neposlala vyslancov k Agidovi, ktorý ich teraz prijal s väčším pochopením a radil im, aby poslali vyslancov aj do Lacedemonu, aby rokovali o prímerí. Oni to naozaj urobili, lebo im veľmi záležalo na mieri.
Rada 400 poslala 10 splnomocnencov aj na Samos, aby upokojili vojsko a presvedčili ich, že oligarchické zriadenie bolo nastolené nie preto, aby občania a mesto utrpeli škodu, ale pre všeobecnú záchranu a že správcami verejných záležitostí nie je 400 mužov, ale 5000 (a že dovtedy nikdy v nijakom zhromaždení občanov nijakú vážnu záležitosť nezverili 5000-om občanov, či už išlo o vojenskú výpravu alebo o súkromné obchodné záležitosti mimo hraníc mesta. Len čo sa Rada 400 ujala moci, poslala splnomocnencov s rozkazom oznámiť vojsku aj niektoré iné rozhodnutia, ktoré prijala, lebo mala obavy, že jednoduchí námorníci a vojaci nebudú ochotní poslušne prijať oligarchiu a že vznikne nepokoj, že oligarchia bude odstránená a že na Same to bude pre ňu začiatok konca."
To, že Samos im bude začiatok konca to bude pravdou. No mali snahu o mier a to ich ctí. Agis sa prepočítal, keď si myslel, že Atény dobyje silou. Aj keď po porážkach, aj tak Atény boli príliš veľké a silné mesto a ako opevnené, nepotrebovali na ochranu veľa vojakov. V ďalšej časti vám opíšem, ako sa začali plniť žiadosti rady 400, teda tie, ktoré si predpovedali, keď posielali vyslancov k vojsku, aby sa nebúrilo. Samos bude začiatkom konca rady 400 a aj iným snahám o mier, ktorý nebude aj vďaka tomu nastolený. V ďalšej časti sa Alkibiades vráti z vyhnanstva (zatiaľ k vojsku na Samos) a ďalšie nasledujúce časti nám dajú peknú analýzu rozdielu medzi demokratmi a oligarchami a aj charakterové vlastnosti Aténčanov a Sparťanov, ktoré som už raz opísal.