Tukydides sa správa ako vzorný historik a tak neopisuje to, čo si už aj vrabce na streche čvirikali a opísali to už iní. Pre neho, pletky Alkibiada s Timaiou boli neveľmi podstatné, hoci dosť ovplyvnili ďalšie dianie a nerozoberá ich. Zameriava sa na priame počiny a skutky, a pozadia jednotlivých dejov opisuje minimálne. Klebety úplne ignoruje, ale na druhej strane, následky činov z ktorých vzišli tie klebety opisuje, lebo sú podstatné. Iní historici, či opisovatelia tohto obdobia nie sú až takí jemnocitní a neberú si servítky pred ústa. A tak je mi teraz ťažko rozsúdiť kto mal pravdu, či taký priamy účastník Tukydides, alebo neskorí spisovatelia, ako napríklad Plutarchos, ktorí pri písaní svojich diel mohli vychádzať aj z poznatkov, ktoré zanechal práve Tukydides, syn Olorov. Je aj možné to, že neskoršie generácie spisovateľov mali úplne dielo Tukydida, ktoré sa nám nezachovalo a my musíme brať za bernú mincu to, čo nám predstavujú naši súčasní prekladatelia. Preto v úplnom diele mohli byť opísané aj klebety a dôvody, napríklad prečo Agis bol nepriateľom Alkibiada, alebo prečo Nikias musel zomrieť, keď mu dal Gyllipos záruky, že ak sa vzdá, nič sa mu nestane, zatiaľ čo v rekonštruovaných opisoch toto všetko z rôznych iných dôvodov byť nemuselo. Ale sú to všetko len moje dohady, ktorými by som vás nemal zaťažovať, lenže občas mám potrebu objasniť prečo niekde v tomto diele niečo môže chýbať a aký ja mám k tomu vnútorný postoj.
„Vtedy, ale aj predtým, ešte pred výpravou proti Rodu, stalo sa toto. Po Chalkideovej smrti, po bitke pri Miléte, začali Peloponézania Alkibiada podozrievať a navyše Astyochos dostal z Lacedemonu list (skytalu), v ktorom ho úradníci žiadali, aby Alkibiada zabil, lebo bol aj Agidovým nepriateľom a aj inak bol pokladaný za nespoľahlivého. Preto Alkibiades dostal strach a najprv požiadal o ochranu Tissaferna, potom jeho prostredníctvom začal škodiť Peloponézanom, ako len mohol, aby naladil satrapu proti nim. Začal ho poúčať o všetkom a presvedčil ho, aby znížil žold z jednej drachmy na 3 oboly a aby ich nevyplácal pravidelne a nikdy nie v plnej miere. Ďalej Tissafernovi radil, aby Peloponézanom povedal, že Aténčania ktorí majú už dlhodobé skúsenosti v námorníctve, vyplácajú svojim námorníkom po 3 oboly nie pre nedostatok peňazí, ale aby si námorníci nenavykli rozhadzovať peniaze a nemárnili ich v pôžitkoch, ktoré oslabujú telo, iní zas aby neodchádzali z lodí , čo by istotne urobili, keby nenechávali na nich žold, ktorý patrí im ako záloh. Naučil ho aj vyplácať väčšie peniaze trierarchom a stratégom jednotlivých miest a tým ich prinútiť, aby s ním súhlasili. Iba u Syrakúzanoch sa mu to nepodarilo, lebo ich stratég Hermokrates sa ako jediný zastal záujmov všetkých spojencov. Keď raz mestá vyslali k Tissafernovi posolstvo, v ktorom žiadali o finančnú pomoc, Alkibiades ich sám odmietol v Tissafernovom mene odpoveďou, že obyvatelia Chiu sú nehanební, veď sú jedni z najbohatších Grékov a predsa sa chcú zachraňovať s cudzou pomocou a žiadajú, aby iní za nich obetovali peniaze za ich oslobodenie. Aj iné mestá, ktoré platili Aténčanom skôr, než sa od nich odtrhli, obrovské sumy, nekonajú správne, ak teraz nebudú chcieť platiť vo svojom záujme také isté, alebo väčšie poplatky. Nakoniec tvrdil, že Tissafernes vynakladá na súčasnú vojnu sumy z vlastných prostriedkov a je preto prirodzené, aby šetril, ak dakedy bude posielať peniaze na vydržiavanie vojska, ak ich však dostane od kráľa, vyplatí námorníkom žold naraz a uspokojí aj oprávnené požiadavky miest.
Alkibiades radil Tissafernovi aj to, aby sa veľmi neusiloval čo najskôr ukončiť vojnu, ani aby nezaradil fénické lode do loďstva (ako predpokladal), ani nenajímal a nevydával viac peňazí na väčšie množstvo gréckych žoldnierov a aby nedovoľoval Sparťanom získať prevahu na súši i na mori, ale nech rozdelí moc na dve strany, takže ak sa vzbúria jedni, kráľ bude mať možnosť poslať proti nim tých druhých. Keby prevaha na súši a na mori prešla na stranu jedných, kráľ by nezískal spojencov, s ktorými by im odňal moc, iba ak by sa rozhodol začať vojnu sám a to vojnu nákladnú a nebezpečnú. Veď je zaiste výhodnejšie pri menších výdavkoch a s menším nebezpečenstvom navrhnúť, aby sa Gréci navzájom ničili. Hovoril, že preňho je takisto užitočnejšie, aby v Grécku mali nadvládu Aténčania ako spojenci, lebo netúžia tak veľmi po vláde na súši a že ich dôvody pre vojnu a ich postup pri vedení vojny je preňho prospešnejší. Lebo Aténčania si budú zároveň podrobovať ostrovy a pre Tissaferna získavať všetkých Grékov v jeho území, ktoré mu patrí, kým Lacedemončania prišli preto, aby ich oslobodili z moci Aténčanov. Nie je isté, že Lacedemončania, ktorí teraz oslobodzujú Grékov z moci Aténčanov, sa v budúcnosti nepokúsia vyslobodzovať ich z moci barbarov, ak sami nebudú napokon pokorení. Preto podľa Alkibiada treba najprv oslabiť jedných i druhých a až spôsobí Aténčanom čo najviac škôd, potom nech pošle Peloponézanov zo svojej krajiny preč. Tissafernes v zásade prijal tento návrh, ako možno napokon usudzovať z jeho činov. Vcelku schvaľoval Alkibiadove rady, lebo mu plne dôveroval a preto nielenže nepravidelne vyplácal Peloponézanom žold, ale nedovolil im ani bojovať na mori, lebo tvrdil, že priplávajú fénické lode a potom budú mať v bitke prevahu a tak poškodzoval záujmy Peloponézanov a podrýval rozvoj ich loďstva, ku ktorému speli, lebo ich loďstvo začalo dosahovať vysokú úroveň. Vcelku bolo jasné, že sa Tissafernes neusiluje o podporu svojich peloponézskych spojencov vo vojne.
Takto radil Alkibiades Tissafernovi a kráľovi ako ich hosť, lebo bol presvedčený, že je to najlepšie. No súčasne sa staral o svoj návrat do vlasti, lebo vedel, že keď nezničí svoju vlasť, potom skôr, či neskôr presvedčí Aténčanov, aby sa postarali o jeho návrat z vyhnanstva a ak sa mu to podarí presadiť, myslel si, že bude lepšie, keď sa v Aténach dozvedia o jeho priateľskom vzťahu k Tissafernovi. A tak sa aj naozaj stalo. Aténski vojaci na Same sa zavčasu dozvedeli, že Alkibiades má na Tissaferna veľký vplyv; dozvedeli sa to preto, lebo Alkibiades poslal ich vodcom list, aby sa o ňom zmienili predstaviteľom ľudu, že chce s nimi žiť spoločne pod oligarchickou vládou a nie pod vládou ochlokracie, ktorá ho vyhnala a navyše, keďže si to sami želali, chystali sa aténski trierarchovia a najsilnejší mužovia na Same odstrániť demokraciu."
V náväznosti na budúce udalosti viem, že Alkibiadova taktika bude stať Tissaferna hlavu, no predtým dokáže spôsobiť veľa zlého, ako medzi Peloponézanmi a Peržanmi, tak aj medzi Aténčanmi a ich spojencami. Táto taktika by bola účinná ak by Lacedemončania pristúpili na to, aby boli vládcami Grécka, ale vôbec nemali také ambície. Preto si myslím, že teraz som podal dôkaz o tom, akí kriváci sú Aténčania a vojnu vyvolali zo zištných ekonomických dôvodov a aj pre to, aby získali moc nad celým Gréckom.V nasledujúcej časti sa začne završovať dejstvo sicílskej vojny a ďalšie desaťročie tohto konfliktu.
