Ako som už v minulej časti naznačil, Artaxerxes prostredníctvom Titrausta použije vo vojne s Lacedemončanmi najúčinnejšiu zbraň v dejinách a to peniaze. Táto zbraň bola, je a bude v krajinách, kde ju poznajú, takmer vždy účinná a je len veľmi málo prípadov, kedy sklamala, či bola k ničomu. A ak sa nájdu ľudia, pre ktorých platí : „ Príčinou všetkého toho zla je túžba po moci, ktorá korení v hrabivosti a egoizme, z ktorých pramení aj snaha využiť všetky prostriedky na to, aby sa vyhrali spory... " Tukydides- Dejiny peloponézskej vojny, 5. kniha.“, tak potom tie peniaze sú pre nich hlavným prostriedkom k dosiahnutiu tohto cieľa. A Artaxerxes, ako vládca Perzskej ríše toho vedel šikovne využiť, lebo ako skúsený politik vedel, že sa vždy v každej krajine nájdu zradcovia, ktorí sa pre svoj osobný prospech dokážu spojiť aj s nepriateľom, či podraziť svojho spojenca, alebo priateľa. Následky pre Lacedemončanov budú nedozerné, prídu nielenže o silných spojencov, ale aj ak sa ešte popritom odklonili od Lykurgových zákonov budú čeliť zničeniu.
Ponorme sa do opisu zrady a intríg, ktoré rozpútal Titraustes a ktoré pomerne solídne a precízne opísal Xenofon, syn Gryllov a ktoré boli vydané v jeho diele, ktoré prekladateľ Július Špaňár nazval Grécke dejiny.
„Medzitým Titraustes na základe svojich informácii pochopil, že si Agesilaos málo cení moc perzského kráľa a že vonkoncom nezamýšľa odísť z Malej Ázie, ale skôr si robí veľké nádeje, že kráľa premôže. A kedže si nevedel rady, poslal do Grécka Roďana Timokrata, ktorému dal zlato v hodnote päťdesiatich talentov striebra a rozkázal mu, aby sa pokúsil podplatiť vedúcich mužov tamojších miest pod podmienkou, že rozpútajú vojnu proti Lacedemončanom. Timokrates odcestoval a v Tébach podplatil zlatom Androkleida, Ismenia a Galaxidora, v Korinte Timolaa a Polyanta, v Argu Kylona a jeho stúpencov. Aténčania síce zlato neprijali, ale predsa boli ochotní začať vojnu, lebo boli presvedčení, že takto znovu získajú svoju niekdajšiu nadvládu. Tí čo prijali peniaze začali vo svojich vlastných štátoch ohovárať Lacedemončanov a keď takto roznietili proti ním nenávisť, podarilo sa im dosiahnuť, že sa najväčšie štáty spojili.
Tébski predstavitelia boli presvedčení, že Lacedemončania nebudú chcieť zrušiť svoje zmluvy so spojencami, ak niekto nezačne vojnu. Preto prehovorili Opuntských Lokrov, aby začali vyberať dane z územia o ktoré mali spor s Fókmi; predpokladali, že pre Fókov to bude podnet, aby vpadli do Lokridy. A nesklamali sa, lebo Fókovia ihneď vpadli do Lokridy a ukoristili tam mnohonásobne viac peňazí. Androkleidas a jeho stúpenci sa poponáhľali presvedčiť Tébanov, aby poskytli pomoc Lokrom, pretože Fókovia nevpadli na územie, o ktoré bol spor, ale do Lokridy, ktorá je s nimi ( Tébanmi- pozn. A.B.) spojená zmluvou priateľstva a spojenectva. Keďže Tébania urobili odvetný vpád do Fókidy a drancovali ju, Fókovia ihneď poslali vyslancov do Lacedemona a žiadali od nich pomoc, pričom zdôrazňovali, že nezačali vojnu oni, ale podnikli výpravu proti Lokrom v sebeobrane. Lacedemončania sa radi chytili tej zámienky, aby mohli podniknúť výpravu proti Tébanom, na ktorých sa už dávno hnevali, lebo si v Dekelei robili nárok na desiatok koristi pre Apolona, aj preto, lebo sa nechceli pripojiť k ich vojnovej výprave proti Pireu. Spomínali aj na to, že nedovolili Agesilaovi obetovať v Aulide a ako už dokonca zasvätenú obeť strhli z oltára a že ani do Ázie netiahli spolu s Agesilaom. Nakoniec usúdili, že je to vhodná príležitosť viesť vojsko proti Tébanom a skoncovať s prechmatmi, ktoré si títo voči ním dovoľovali.“
Tu je krásna ukážka toho, akým štýlom písal Tukydides a akým štýlom píše Xenofon. Málokedy Tukydides napísal domnienky a ešte v takom množstve, ako to robí Xenofon. Už začiatok je viac menej úsmevný. Titraustes nemohol pochopiť, ako si Agesilaos cení moc perzského kráľa, lebo čo ja viem, tak Agesilaos po 1. nepodceňoval perzské vojsko a po 2. išiel dať maloázijským gréckym mestám samostatnosť, avšak nechcel ich vyrvať z moci perzského kráľa ( čo potvrdil aj Antalkidov mier). Ďalší aspekt, že písal domnienky je ten, že nemohol vedieť, či Lacedemončania RADI využili zámienku k vojne od Fókov. Avšak ako som už skôr napísal, toto robí jeho dielo živším a nie suchopárnym ako u Tukydida.
Ináč si aj všimnite jednanie istých ľudí. Ako som už skôr naznačil, vtedajšie konanie mi pripomína dnešné doby, kde sa hľadajú rôzne zámienky, aby sa vyvolal konflikt, nepozerajúc sa na následky. Tébania si prispôsobili realitu podľa seba a podľa svojej potreby a jednajú tak ako jednajú. Len nevraživosť Pausania voči Lysandrovi spôsobí to, že Tébania nedostanú hneď na začiatku na frak a že im potom narastie hrebienok. Toto ale bude v ďalšej časti v ktorej vám aj opíšem smrť víťaza nad Aténčanmi pri Kozích riečkach a ktorý sa veľkou mierou pričinil o koniec peloponézskej vojny.
