Grécke dejiny – tretia kniha – piata časť

Autor: Alojz Bogric | 21.8.2016 o 11:54 | Karma článku: 2,04 | Prečítané:  193x

Smrť lacedemonského kráľa Agida, Agesilaos vymenovaný za jeho nástupcu a potlačenie Kinadonovho sprisahania v Sparte,  

V minulej časti som vám opísal, ako sa Lacedemončania vysporiadali s Elejčanmi a čo im k spokojnosti stačilo. Neuvalili na Elejčanov kontribúcie a ani ich nevyvraždili, ako to urobili Aténčania napríklad s Melčanmi, či nezborili ich mesto, ale dokonca im ponechali ich úrad správcov svätyne a usporiadateľov olympijských hier. Či to bol rozumný ťah, ukáže čas.

V dnešnej časti pokračovania bojov Lacedemončanov v Malej Ázii, ktoré opísal Xenofon, syn Grylov a ktoré preložil a vydal Július Špaňár pod názvom Grécke dejiny vám opíšem, aké problémy nastali pri voľbe nového kráľa po smrti Agida ( Druhého), syna Archidama (Druhého) a ako sa lacedemonské úrady vysporiadali s hroziacim povstaním. Nepriamo si tu spomenieme aj na Alkibiada.

V tejto knihe je tiež dosť nepresností, keď vo vysvetlivkách je napríklad uvedené, že Agis vládol do svojej smrti do r. 401 p. n. l. A popritom z iných zdrojov viem, že tento údaj je chybný.

" Potom sa Agis vybral do Delf, kde obetoval desiatu časť vojnovej koristi, no na spiatočnej ceste v Herai ochorel – bol to už starec – ale doniesli ho ešte živého do Lacedemona, kde krátko na to skonal. Mal slávnostnejší pohreb, aký prináleží smrteľníkovi.

Len čo uplynuli dni štátneho smútku a mal byť ustanovený nový kráľ, vznikol spor o kráľovskú hodnosť medzi Leotychidom, ktorý o sebe tvrdil, že je Agidovým synom a Agidovým bratom Agesilaom. Leotychides povedal:

" Agesilaos, zákon nariaďuje, aby vládol syn kráľa a nie jeho brat. Keby však náhodou kráľ nemal syna, tak by mal vládnuť kráľov brat."

"Podľa toho by som teda mal byť kráľom ja," odpovedal Agesilaos.

"Ako to, pokiaľ som tu ja?"

"Preto, lebo ten, koho ty nazývaš svojim otcom, poprel, že si jeho syn."

"No moja matka, ktorá to musí vedieť oveľa lepšie ako on, tvrdí to ešte aj teraz."

"Lenže Poseidon dosť jasne dokázal, že to nie je pravda, keď zemetrasením pred očami všetkých vyhnal zo spálne tvojho skutočného otca. A dosvedčil to aj čas, o ktorom sa hovorí, že je najlepším svedkom; lebo ty si sa narodil desať mesiacov od tej noci, kedy ťa otec splodil a utiekol zo spálne."

Taký bol ich rozhovor."

Tu musím vstúpiť a uviesť isté veci na pravú vieru. Sparťania podľa Lykurgových zákonov nepoznali neveru. Dokonca bolo žiadúce, a aj normálne, že ak nejaký muž zahorel láskou k vydatej žene, tak požiadal jej muža, ak ešte nemali deti, alebo ten už nemohol mať deti, aby mu dovolil byť s ňou a ak ten dovolil ( čo sa v mnohých prípadoch aj dialo), tak bol tej vydatej žene legálnym milencom. Dokonca niektorí muži, či ženy, ak chceli mať najlepších potomkov, tak oslovili najznamenitejších mužov, aby im oplodnil manželku a dieťa z toho spojenia si manžel privlastnil za svoje. Nebola to promiskuita, ale snaha o to, aby Sparta mala najlepších synov a dcéry. Tak asi aj taký princíp bol aplikovaný voči Alkibiadovi ( o ktorom je v rozhovore reč), keď sám Agis mohol požiadať Alkibiada, aby mu dal syna. Čo sa aj stalo. Vtedy Alkibiades požíval v takmer celom Grécku ( samozrejme okrem Atén) veľkú úctu, bol krásavec, telesne zdatný, dobrý vojvodca a samozrejme mal aj iné vlastnosti, ktoré Agidovi a jeho manželke, či dokonca takmer všetkým Sparťanom mohli imponovať. Zmena pohľadu na Alkibiada a teda aj na jeho syna, prišla až po jeho zrade a úteku k Peržanom a škodeniu Lcedemonu. Je ale veľmi otázne, či vrodené vlastnosti Leotychida, ktoré zdedil po Alkibiadovi, nemohli byť pre Lacedemon prospešnejšie, ako Agesilaove.

"Diopeites, veľmi skúsený vykladač veštieb, ktorý držal s Leotychidom, pripomenul veštbu Apolona, že sa majú Lacedemončania chrániť pred ochromenou kráľovskou vládou. Lysandros mu však odporoval v prospech Agesilaa a tvrdil, že podľa jeho mienky boží príkaz neznamená, aby sa chránili pred kráľom, ktorý by kríval následkom úrazu, ale skôr, aby sa nestal kráľom muž, ktorý nepochádza z kráľovského rodu. V každom prípade by vraj bola ochromená kráľovská vláda, keby mestu nevládli Heraklovi potomci. Mesto si vypočulo výklady oboch strán a za kráľa si zvolilo Agesilaa.

Agesilaos nebol kráľom ešte ani rok, keď pri jednej oficiálnej obeti za blaho štátu veštec povedal, že bohovia mu odhalili, akési hrozné sprisahanie. Po opakovanej obeti veštec oznámil, že znamenia obetí sa ukazujú ešte horšie. Pri tretej obetí však vyhlásil:

"Agesilaos, obete mi naznačujú, ani čo by sme boli medzi samými nepriateľmi."

Ešte neuplynulo ani päť dní od skončenia obetovania, keď niekto priniesol eforom správu o sprisahaní a za pôvodcu celej záležitosti bol označený Kinadon. Bol to urastený a odvážny mladý muž, ale nepatril do skupiny rovnoprávnych. Keď sa efori udavača spýtali, ako sa má sprisahanie uskutočniť, povedal, že ho Kinadon odviedol na koniec námestia a kázal mu zrátať, koľko Sparťanov je na námestí.

"A keď som," povedal, "spočítal kráľa, eforov, členov rady a asi štyridsať iných, spýtal som sa ho: Prečo si mi, Kinadon kázal zrátať práve týchto?"

On odpovedal:

"Týchto mužov pokladaj za svojich nepriateľov, všetkých ostatných, ktorých je na námestí viac ako štyritisíc, za svojich spojencov."

Potom mu vraj ukazoval i na uliciach tu jedného, tam dvoch okoloidúcich, ktorých označoval za nepriateľov, všetkých ostatných za spojencov a doložil, že aj medzi Sparťanmi, ktorí práve žijú na vidieckych majetkoch, je vraj jediný nepriateľ, totiž statkár, ale naproti tomu spojencov je na každom majetku veľa. Keď sa ho ešte efori spýtali, koľko je ľudí, podľa jeho názoru, zasvätených do tohto plánu, udávač odpovedal, že podľa Kinadona vodcovia sprisahania zasvätili do tohto plánu iba málo ľudí, zato však dôveryhodných; no sú si vraj istí sympatiami všetkých heilotov, ako aj heilotov, ktorí dostali slobodu i nerovnoprávnych občanov i perioikov. Kedykoľvek sa totiž oni rozprávajú o Sparťanoch, nikto nemôže zatajiť, že by ich najradšej zožral surových. Keď sa ho znova opýtali, odkiaľ chcú zobrať zbrane, udávač uviedol, že Kinadon mu povedal:

"My, ktorí slúžime vo vojsku, máme toľko zbraní, koľko potrebujeme."

Pokiaľ ide o dav, Kinadon ho pri reči zaviedol na trh so železným tovarom a tu mu ukázal veľa dýk, mnoho mečov, oštepov, sekier, širočín, a veľa kosákov. Pri tom vraj povedal, že aj aj toto všetko sú zbrane, predmety ktorými ľudia obrábajú zem, drevo a kamene a že aj väčšina remesiel používa nástroje, ktoré by mohli slúžiť ako zbrane, najmä proti neozbrojeným. Napokon na otázku, kedy sa má sprisahanie uskutočniť, povedal, že má príkaz nevzďaľovať sa z mesta.

Keď to efori počuli, došli k presvedčeniu, že ich udavač oboznámil s dobre premysleným plánom a zhrozili sa. Nezvolali ani takzvaný malý snem, ale zišli sa s niektorými členmi rady ( gerusie- poznámka A.B.) a rozhodli sa poslať Kinadona spolu s inými mladými vojakmi do Aulonu s príkazom, aby priviedol niektorých Aulončanov a heilotov, ktorých mená boli napísané na tajnom rozkaze. Okrem toho mal priviesť aj najkrajšiu ženu v Aulone, ktorá údajne zviedla všetkých mužov, starých i mladých, čo prichadzali z Lacedemona. Kinadon totiž už prv robil eforom podobné služby. Aj vtedy mu dali tajný rozkaz, kde boli napísané mená tých, ktorí mali byť zatknutí. Keď sa spýtal, ktorých vojakov si má so sebou vziať, povedali mu:

"Choď k najstaršiemu veliteľovi jazdy a požiadaj ho, aby s tebou poslal šesť, alebo sedem mužov, ktorí sú práve prítomní."

Postarali sa však, aby veliteľ jazdy vedel, ktorých má poslať a aby im prikázal, že majú Kinadona zatknúť. Kinadona upovedomili o tom, že chcú poslať tri vozy, aby zajatcov neviedli peši a zatajovali, ako len mohli, že ich poslali len kvôli nemu.V meste ho nechceli zatknúť preto, lebo nevedeli, aký veľký počet príslušníkov sprisahania je. A preto sa chceli dozvedieť najprv od Kinadona, koľko ľudí s ním spolupracuje a to prv, ako budú vyzradení, aby im neušli.

Muži, čo boli poverení zatknúť Kinadona, mali ho zadržať, potom od neho vyzvedieť mená jeho spoločníkov, zapísať si ich a čo najrýchlejšie ich doručiť eforom. Efori brali túto záležitosť tak vážne, že dokonca poslali oddiel jazdy na podporu mužov poslaných do Aulonu. Len čo Kinadona zatkli a jazdec priniesol mená, ktoré Kinadon napísal, efori ihneď dali zatknúť veštca Teisamena, ako aj ostatných najvplývnejších sprisahancov. Potom priviedli Kinadona a usvedčili ho; ku všetkému sa priznal a vymenoval aj svojich spoločníkov. Nakoniec mu položili otázku, čo týmto sprisahaním sledoval. Odpovedal, že to, aby nebol od nikoho v Lacedemone menší. Nato jemu a jeho spoločníkom spútali ruky a krky im vopchali do železných obojkov a potom ich za stáleho bičovania a mučenia viedli cez celé mesto. A tak dostali zaslúžený trest."

Takže tu už bol druhý opis pokusu vzbúriť sa proti Sparťanom. Eteonikos potlačil vzburu vojska ďaleko od Lacedemona, no tento pokus bol priamo v Sparte namierený proti Sparťanom. Avšak všimnite si konanie eforov. Či Kinadon a jeho spoločníci dostali zaslúžený trest je veľmi otázne. Nechceli nič viac, len to, aby boli rovní s ostatnými Sparťanmi s ktorými pracoval, žil a aj nasadzoval život. Tu je krásny príklad rozporu metodickej práce medzi Tukydidom a Xenofonom. Tých rozporov ( a závažnejších) bude viac, lebo som presvedčený o tom, že Tukydides by sa neznížil k tomu, aby hodnotil, či potrestanie Kinadona bolo zaslúžené, alebo nie, ak jeho konanie malo ušľachtilý charakter a popritom keď Kinadon nebol vôbec odsúdený súdom ( aspoň o súde Xenofon nič nepíše).

V ďalšej časti si opäť pripomenieme nám známeho Lysandra, perzského satrapu a aj ich konanie. Ako som už v jednej časti opisu Tukydidových Dejín peloponézskej vojny, v časti opisu konania Alkibiada, uviedol, nastala situácia, keď sám perzský kráľ prišiel na to, že ten satrapa mu viac škodí, ako prináša úžitku a aj preto pošle Titrausta a ten vykoná to, čo vykoná a tak Alkibiadove intrigy, vierolomnosť a konanie skončia úplne. Hoci Alkibiades tu bude stále a bude ovplyvňovať konanie mnohých ľudí až do nekonečna, pokiaľ v spoločnosti budú pokrytci, farizeji, klamári, zradcovia, intrigáni, zloduchovia, či ľahkomyseľníci a iní negatívne založení ľudia, ktorých zmyslom ich života je uspokojovať svoje potreby na úkor iných, či celej spoločnosti. Lebo ako správne Tukydides napísal " Príčinou všetkého toho zla je túžba po moci, ktorá korení v hrabivosti a egoizme, z ktorých pramení aj snaha využiť všetky prostriedky na to, aby sa vyhrali spory... " Tukydides- Dejiny peloponézskej vojny, 5. kniha. A tá túžba po moci ide ruka v ruke s peniazmi, či bohatstvom a luxusom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

S kým sa križuje Robert Kaliňák?

Všade inde by už demisia ministra vnútra bola aj zabudnutá a nástupca dávno v úrade.


Už ste čítali?