reklama

Koniec peloponézskej vojny – tretia časť- občianska vojna v Aténach a jej koniec.

Trasybulos pomocou utečencov z Atén porazí oligarchov pri Eleusíne, nastolenie demokracie a všeobecná amnestia.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Je posledná časť knih a zápiskov Tukydida, syna Olorovho, ktoré po jeho smrti knižne vydal Xenofon, syn Gryllov a ktoré u nás vyšli pod názvami Dejiny peloponézskej vojny a Grécke dejiny vďaka prekladateľom P. Kuklicu a J. Špaňára.

To, čo sa dialo v Aténach po ich kapitulácii sa dá prirovnať k tomu, čo som napísal v mojej prvej časti tejto epopeje. Až na isté „maličkosti“ to bolo takmer podobné. Zatiaľ čo vzbura v Kerkyre a jej následky boli mimo akýchkoľvek pravidiel, tak popravy a neúcta k životu v Aténach bola posvätená istými zákonmi a pravidlami. V Aténach sa plne ukázalo, že ziskuchtivosť a túžba mať peniaze je u oligarchov omnoho väčšia, ako u plebsu, či ľudí strednej vrstvy. Aj inými dejinnými udalosťami je mi potvrdené, že oligarchovia idú s ľudom len dovtedy, pokiaľ majú mať z týchto krokov zisk. Ak však zistia, že môžu len stratiť, tak si idú svojou cestou a to i proti plebsu a strednej vrstve. Takže ani u nás oligarchovia nikdy nepôjdu v súlade s vôľou Národa, ak by sa malo jednať len o princíp morálky, rovnosti a solidarity. A čím väčší zisk, tým väčšie porušovanie všeobecných zákonov. Kvôli zisku sú ochotní aj zabíjať, či privádzať do nešťastia iných ľudí.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V tejto časti vám opíšem záverečné dejstvo peloponézskej vojny, ako ho zachytil Tukydides, syn Olorov po smrti Teramena. Po jeho smrti si už nová vláda bašovala ako chcela, avšak všetko je len do času. Platí pravidlo- príde na psy mráz a aj oni sa dočkajú spravodlivej odplaty. Lebo kto víchor seje, zožne búrku. Do do tej odplaty narobia veľa zlého a na ich besnenie doplatí trocha neskôr ( v r. 399 p. n. l.) aj Sokrates, syn Sofroniskov, ktorý zomrie podobným spôsobom ako Teramenes. Počítam, ale že za jeho smrťou je fakt, že bol učiteľom a priateľom Alkibiada, príbuzným Kritia, ako aj isté vyjadrenie nesúhlasu k prijatiu nezákonného návrhu v procese s veliteľmi, ktorí nezabezpečili pozbieranie stroskotancov a mnoho iných vyjadrení na neskoršie riadenie štátu. Sokrates bol prvý, ktorý pomenúval a rozobral podstatu prirodzeného práva človeka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„ Takto zomrel Teramenes. Keď členovia tridsiatky mohli bez obavy vládnuť ako skutoční tyrani, vydali zákaz vstupu do hlavného mesta tým obyvateľom, ktorí neboli na zozname a potom ich dávali odvliecť na popravu z ich usadlostí na vidieku, aby sa takto sami spolu so svojimi priateľmi mohli zmocniť ich majetku. Utečenci sa uchyľovali do Pirea, ale keďže mnohých zatkli aj tam, tak utekali do Megary a Téb.

V tom čase vyrazil Trasybulos z Téb asi so sedemdesiatimi mužmi a zmocnili sa silnej pevnosti Fyle. Z Atén sa jedného krásneho dňa proti ním vypravili členovia tridsiatky spoločne so zborom tritisíc mužov a s jazdcami. Len čo sa dostali k Fyle, niekoľko odvážnych mladíkov ihneď zaútočilo na opevnenie, nič však nedosiahli, ale s mnohými ranami sa museli stiahnuť späť. Keď členovia tridsiatky chceli obohnať toto opevnenie valom, aby im uzavreli prísun potravín a tak ich prinútili vzdať sa, v noci silne snežilo a sneženie trvalo aj celý nasledujúci deň. A tak zapadli snehom a museli sa vrátiť do mesta, pričom pri ústupe im obrancovia Fyle spôsobili na vozatajstvu veľké straty.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Členovia tridsiatky si uvedomili, že nepriatelia by mohli získať korisť aj na okolitom vidieku, ak tam nebude nejaký strážny oddiel. Preto poslali do najvzdialenejších hraničných oblastí asi pätnásť stadií vzdialených od pevnosti Fyle, okrem malej výnimky, strážne oddiely a dva oddiely jazdcov. Títo sa utáborili na mieste husto zarastenom krovinami a tam strážili.

Keď sa zhromaždilo vo Fyle asi sedemsto mužov, Trasybulos zostúpil s nimi v noci do roviny a vo vzdialenosti tri až štyri stadiá od aténskych stráži prikázal svojim vojakom odložiť zbrane a správať sa ticho. Len čo začalo svitať a nepriatelia vstávali a každý sa z tábora vzdialil, kam potreboval a paholci pri kŕmení a česaní koní robili krik, vtedy sa Trasybulovi vojaci chopili svojich zbraní a rýchlym behom vyrazili do útoku. Niektorých nepriateľov pobili hneď pri útoku a všetkých zahnali na útek, prenasledovali ich šesť, alebo sedem stadií. Pozabíjali viac než stodvadsať hoplitov, z jazdcov Nikostrata s prezývkou Krásavec a dvoch ďalších, ktorých prekvapili na lôžkach. Keď sa vrátili postavili tropaion, zobrali zbrane a korisť a vrátili sa späť do Fyle. Z Atén prišli na pomoc jazdci, ale nevideli už ani jedného nepriateľa, zostali však tam, pokiaľ si príbuzní neodniesli padlých a potom sa vrátili späť do mesta.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nato členovia tridsiatky, ktorým sa ich postavenie už nezdalo bezpečné, rozhodli, že si zaistia pre seba Eleusínu, aby tam našli útočište v prípade potreby. Kritias a ostatní členovia tridsiatky vyzvali jazdcov, aby sa k ním pripojili a vydali sa do Eleusíny. Tam pod ich ochranou urobili súpis obyvateľstva na základe prehliadky pod zámienkou, že chcú vedieť koľko je tu obyvateľstva a akú veľkú posádku bude mesto potrebovať. Kto sa dal zapísať, musel vyjsť cez malú bránku, ktorá vedie k moru. Na brehu však postavili po oboch stranách bránky jazdcov a ich pomocníci spútali každého, kto vyšiel z bránky. Keď takto všetkých zajali, rozkázali veliteľovi jazdy Lysimachovi, aby zajatcov odviedol do Atén a odovzdal ich jedenástim úradníkom.

Nasledujúci deň zvolali do Odeia hoplitov, ktorí boli zapísaní v ich zozname a ostatných, ktorí slúžili ako jazdci. Kritias vstal a povedal:

„Mužovia! Pripravujeme toto nové štátne zriadenie takisto pre vaše dobro, ako pre naše vlastné. Je teda vašou prirodzenou povinnosťou, aby ste sa delili s nami o nebezpečenstva, ako sa s nami delíte o pocty. Teraz teda musíte odsúdiť na smrť zajatých Eleusínčanov, aby ste s nami mali spoločné nádeje a spoločné obavy.“

Po týchto slovách označil miesto, na ktorom museli verejne odovzdať svoj hlas. Ozbrojené lacedemonské stráže obsadili druhú stranu Odeia. Toto sa páčilo aj tým občanom, ktorým vždy išlo len o vlastný prospech.

Krátko na zobral Trasybulos z Fyle svojich ľudí, ktorých sa medzitým zhromaždilo už asi tisíc a v noci prišiel do Pirea. Len čo sa to členovia tridsiatky dozvedeli, ihneď sa vydali vydali na cestu s lacedemonskou posádkou, s jazdcami a hoplitmi a postupovali cestou, ktorá vedie hore do Pirea. Nejaký čas sa muži z Fyle pokúšali ich postup zadržať, ale keďže videli, že na obranu obvodného múru by bolo treba priveľa vojakov, kým ich ešte bolo málo, stiahli sa do Munychie. Oddiely z mesta sa dostali až na Hippodamovo námestie a spočiatku sa zoradili tak, že zaplnili cestu, ktorá vedie k svätyni Artemidy Munichijskej a Artemidy Bendis; hĺbka ich šíku nebola menšia ako päťdesiat štítov. Takto postupovali hore. Oproti ním zaplnili cestu muži z Fyle, ale ich šík nemal väčšiu hĺbku ako desať štítov. Za nimi však boli zoradení peltasti a ľahkí kopijníci a za tými vrhači kameňov; vrhačov kameňov bolo veľa, lebo sa k ním pripojili ešte muži z okolia Pirea a Atén.

Medzi tým, čo protivníci postupovali, Trasybulos rozkázal svojim odložiť štíty a sám takisto odložil svoj štít, ale ostatnú výzbroj si nechal, postavil sa pred nich do stredu a povedal:

„Spoluobčania! Jedných z vás chcem poučiť, iným chcem pripomenúť, že pravé krídlo, ktoré proti nám postupuje sa skladá z tých istých vojakov, ktorých ste pred štyrmi dňami zahnali na útek a prenasledovali ste ich a na samom konci ľavého krídla sú členovia tridsiatky, ktorí nás pripravili o rodné mesto, hoci sme sa v ničom neprevinili, ktorí nás vyhnali z našich domovov a našich najdrahších priateľov odsúdili na smrť a na stratu majetku. Ale teraz sa naši protivníci dostali do situácie, ktorú nikdy nepokladali za možnú, kým my sme si to vždy želali. Stojíme totiž proti ním so zbraňou v ruke. A na našej strane teraz zrejme bojujú bohovia, ktorí vedia, že nás nedávno zatýkali pri večeri, v spánku a na trhu a iní z nás, hoci sa nedopustili nijakého bezprávia, ba neboli ani doma, boli potrestaní vyhnanstvom. Preto za jarného počasia, keď bolo pekne, poslali bohovia snehovú búrku práve vo chvíli, keď nám to prinieslo úžitok a keď sme sa pustili do boja, dožičili nám, aj keď nás bolo málo, postaviť tropaion, hoci nepriateľov bolo veľa. Aj teraz nás priviedli na miesto, na ktorom naši nepriatelia nemôžu ponad hlavy svojich predných radov hádzať ani oštepy a ani kamene, lebo budú stúpať nahor, naproti tomu my môžeme zhora hádzať kopije, oštepy a kamene, takže ich zasiahneme a mnohých z nich poraníme.

Azda by sa mohol niekto domnievať, že aspoň prvé rady budú musieť bojovať za rovnakých podmienok ako nepriatelia, teraz však, ak vy budete vysielať strely s plným nasadením- a tak to má byť- nikto z vás neminie protivníkov, ktorých je plná cesta, ktorí však budú postupovať a pritom sa ustavične chrániť štítmi proti vaším strelám. A tak ich budeme môcť nielen bodať ako slepých, kde budeme chcieť, ale aj medzi nich skákať a tak ich ničiť.

Ale teraz, mužovia, musíme konať tak, aby si každý z nás uvedomil, že má hlavnú zásluhu na víťazstve. Toto nám s božou pomocou vráti vlasť, domovy, slobodu, pocty a deti, ak nejaké máme, i ženy. Šťastní teda tí z vás, ktorí sa ako víťazi dožijú tohto najradostnejšieho dňa zo všetkých dní! Blažený však bude ten, kto padne ! Nikto totiž, čo ako bohatý, nedosiahne takú krásnu pamiatku ! Len čo príde čas zaspievame paian a až zvoláme k Enyaliovi, vtedy sa všetci svorne pomstíme týmto mužom za zločiny, ktoré spáchali na nás.“

Po týchto slovách sa Trasybulos obrátil proti nepriateľom a správal sa pokojne. Veštec im totiž oznámil, že nesmú zaútočiť prv, kým niekto z nich nepadne, alebo nebude zranený. „Len čo sa tak stane“ povedal Trasybulos „povediem vás do boja. Víťazstvo bude patriť vám, ktorí ma budete nasledovať, mne však podľa všetkého smrť.“

A veštec sa nemýlil. Len čo sa opäť chopili zbraní, sám prvý vyrazil vpred a akoby ho viedol nejaký osud, vrhol sa na nepriateľov a padol. Pochovaný je blízko brodu cez Kefisos. Ostatní zvíťazili a prenasledovali nepriateľov až na rovinu. Z členov tridsiatky tam padli Kritias a Hippomachos, z desiatich archontov v Pireu Charmides, syn Glaukonov, z ostatných asi sedemdesiat. Padlým občanom zobrali zbrane, ale zo šiat ich nevyzliekli. Keď si po skončení prímeria odovzdávali mŕtvych, stretávali sa mnohí z oboch strán a zhovárali sa spolu. Kleokritos, hlásateľ pri mystériách, ktorý mal veľmi silný hlas, prikázal, aby boli ticho a potom povedal:

Spoluobčania, prečo nás vyháňate? Prečo nás chcete pozabíjať? My sme vám predsa neurobili nikdy nič zlé, ale spolu s vami sme sa zúčastňovali na najposvätnejších obradoch, na obetách a na najkrajších sviatkoch, s vami sme tancovali na zborových tancoch, s vami sme navštevovali školu, s vami sme išli do boja, s vami sme podstúpili mnohé nebezpečenstvá na zemi a na mori za našu spoločnú spádu a za našu slobodu. Pri bohoch našich otcov a matiek, pri rodovom príbuzenstve a pri priateľských zväzkoch – lebo týmto sme mnohí z nás navzájom spojení- majte úctu pred bohmi a pred ľuďmi; skoncujte už s pokleskami proti vlasti a nepočúvajte tých najbezbožnejších členov tridsiatky, ktorí pre vlastný zisk zabili za osem mesiacov takmer viac Aténčanov ako všetci Peloponézania za desať vojnových rokov. Hoci môžeme žiť spoločne v mieri ako slobodní občania, títo nás navádzajú na vzájomnú vojnu, najhanebnejšiu, najničivejšiu, najbezbožnejšiu a najodpornejšiu bohom a ľuďom. Sami však najlepšie viete, že nad niektorými z tých, ktorých sme teraz pobili, nielen vy, ale aj my sme vyronili veľa sĺz.“

Takto hovoril Kleokritos, ale ostatní vodcovia tridsiatky, ktorí ešte zostali, i preto, že museli počúvať túto reč, rýchle odviedli svojich stúpencov späť do mesta.

Nasledujúci deň zasadali na radnici členovia tridsiatky, úplne deprimovaní a opustení. Aj členovia zboru tritisíc mužov sa rozchádzali v názoroch, nech sa postavili kamkoľvek. Tí z nich, ktorí spáchali nejaký trestný čin a preto mali strach, horlivo tvrdili, že sa nemá mužom z Pirea ustupovať; no tí čo dobre vedeli, že nemajú na svedomí žiadne príkorie, aj sami uvažovali, aj iných poúčali, že nemusia trpieť toto nešťastie a radili, že netreba počúvať členov tridsiatky a nemá sa dopustiť, aby priviedli štát do záhuby. Nakoniec odhlasovali zosadiť členov tridsiatky a zvoliť si iných. Zvolili si desiatich, každého z jednej fyly.

Členovia tridsiatky odišli do Eleusíny. Desiati muži spolu s veliteľmi jazdy dozerali na obyvateľstvo v meste, medzi ktorým vládol veľký zmätok a vzájomná nedôvera. Dokonca aj jazdci trávili noci s koňmi a s ťažkou výzbrojou vonku v Odeiu a pre vzájomnú nedôveru od večera konali strážnu službu so štítmi pozdĺž hradieb a na svitaní aj na koňoch, lebo sa jednostaj obávali, že na nich zaútočia nejaké oddiely z Pirea, ktorých počet sa zväčšil a bol všelijakého druhu. Tie si zhotovovali zbrane a aj ochranné štíty, jednak z dreva, jednak z vŕbového prútia a farbili si ich na bielo. Skôr ako uplynulo desať dní, zaručili všetkým, ktorí by bojovali spolu s nimi proti Aténčanom v meste, aj keby boli cudzincami, že budú platiť rovnakú daň ako občania a podnikali prieskumné výpady s mnohými hoplitmi a peltastami. Mali aj približne sedemdesiat jazdcov. Vo dne plienili a zásobovali sa drevom a úrodou a v noci zasa odpočívali v Pireu.

Ľudia z hlavného mesta ani nevychádzali von, okrem jazdcov, ktorí niekedy napádali plieniace oddiely z Pirea a dorážali na ich pechotu. Pritom natrafili na niektorých vidiečanov z Axiony, ktorí išli na svoje polia po obilie; veliteľ jazdy Lysimachos dal sťať aj týchto, hoci úpenlivo prosili o život a hoci sa aj mnohí jazdci nad týmto počínaním pohoršovali. Naproti tomu aj muži z Pirea zabili jedného jazdca z Atén, ktorého zajali na poli a to Kallistrata z fyly Leontis. Boli už takí trúfali, že sa dokonca odvážili podniknúť útok na mestské hradby. Avšak jeden zbrojár im to prekazil, ktorý keď spozoroval, že zamýšľajú dopraviť obliehacie stroje po pretekárskej dráhe vedúcej od Lykeia, prikázal, aby všetky záprahy privážali veľké balvany a skladali ich na rozličných miestach tej dráhy. Tak každý balvan spôsobil Pirejčanom dosť ťažkostí a museli od obliehania upustiť.

Členovia tridsiatky a tí čo boli na zozname tritisíc občanov a nemali čisté svedomie, poslali poslov do Lacedemona a prosili o pomoc, lebo vraj sa ľud vzbúril proti Lacedemončanom. Lysandros sa nazdával, že by bolo možné rýchle prinútiť demokratov v Pireu vzdať sa, ak ich obľahne zo zeme i z mora a takto im prekazí možnosť dovážať si životné potreby. Presadil, že členovia tridsiatky dostali pôžičku vo výške sto talentov a dosiahol, že jeho poslali ako veliteľa pozemného vojska a jeho brata Libysa ako veliteľa loďstva. Potom sa odobral do Eleusíny s veľkým množstvom peloponézskych hoplitov, kým jeho brat hliadkoval na mori, aby nijaká loď nevplávala so zásobami do Pirea. A tak sa ľudia v Pireu čoskoro ocitli v núdzi, kým ľudia v meste nadobudli opäť novú odvahu, dôverujúc Lysandrovi. Medzitým čo sa udalosti takto vyvíjali, kráľ Pausanias začal závidieť Lysandrovi, že si svojim úspešným zásahom podmaní aj Atény. Získal na svoju stranu troch eforov a potom sa dal na pochod na čele regulárneho vojska. K nemu sa pripojili všetci spojenci s výnimkou Boióťanov a Korinťanov; títo vyhlásili, že podľa ich názoru by porušili prísahu, keby tiahli proti Aténam. V skutočnosti sa tak zachovali len preto, lebo im bolo jasné, že Lacedemončania chcú ovládnuť atickú krajinu a zabezpečiť si jej vernosť.

Pausanias si postavil tábor na rovine, ktorá sa nazýva Helipedon, blízko Pirea na pravom krídle, Lysandros so svojimi žoldniermi na ľavom krídle. Pausanias poslal poslov k ľuďom v Pireu a vyzval ich, aby sa všetci rozišli domov. Keďže jeho výzvu nepočúvli, vyrazil proti ním, ale iba preto, aby sa zdvihol bojový pokrik a aby nik nespozoroval, že je im priaznivo naklonený. Po tom predstieranom útoku odtiahol a nič nevybavil.

Na druhý deň zasa postupoval s dvoma oddielmi Lacedemončanov a s troma fylami aténskych jazdcov pozdĺž múrov až k Tichému prístavu, aby zistil, na ktorom mieste by najskôr bolo možné uzavrieť Pireus valom. Keď sa mu pri návrate postavilo do cesty niekoľko nepriateľov a sťažovali mu ústup, nahneval sa a dal rozkaz jazdcom, aby na nich plným cvalom zaútočili a poslal do útoku aj desať najmladších ročníkov pechoty. On sám postupoval za nimi s ostatným vojskom. Jazda a hopliti zabili asi tridsať ľahkoodencov a prenasledovali ich až k pirejskému divadlu. Tam sa nachádzali práve všetci peltasti a hopliti z Pirea, ktorí sa práve vyzbrojovali. Ľahkoodenci začali hneď protiútok a hádzali oštepy a kamene a strieľali z lukov a prakov. Lacedemončania,medzi ktorými bolo dosť ranených, sa dostali do úzkych a začali ustupovať krok za krokom, ale nepriatelia útočili na nich tým tvrdšie.

Padli tam dvaja polemarchovia Chairon a Tibrachos, olympijský víťaz Lakrates a iní Lacedemončania, ktorí sú všetci pochovaní pred mestskými bránami v Kerameiku. Keď to videl Trasybulos, prišiel na pomoc so zvyškom svojich hoplitov, ktorí rýchle utvorili bojový šík o hĺbke osem mužov a postavili sa pred ostatných svojich druhov. Pausanias sa dostal do veľmi ťažkej situácie a tak ustúpil asi o štyri, alebo päť stadií až k akémusi pahorku a dal príkaz Lacedemončanom a ostatným spojencom, aby sa k nemu pripojili. Tam postavil neobyčajne hlboký šík a viedol ho proti Pirejčanom. Rozpútal sa boj muža proti mužovi, ale nakoniec Pausanias získal prevahu a časť nepriateľov zatlačil do močiara a časť donútil ustúpiť. Z Pirejčanov ich zahynulo asi stopäťdesiat.

Pausanias dal postaviť tropaion a potom ustúpil. Ani sa na demokratov v Pireu nehneval, ale naopak tajným posolstvom im oznámil, čo majú hovoriť ich poslovia, ktorých musia poslať k nemu a k prítomným eforom. A tí jeho radu počúvli. Pausanias sa pokúsil rozdeliť aj oligarchov v meste do dvoch táborov a vyzval ich, aby sa zhromaždili v čo najväčšom počte a aby prišli do jeho tábora s vyhlásením, že im ani trochu nezáleží na tom, aby viedli vojnu proti občanom Pirea a utečencom, ale majú skôr záujem, aby sa s nimi zmierili a aby spoločne boli priateľmi Lacedemončanov.

Toto rozhodnutie s radosťou vypočul aj eforos Naukleidas; keďže je zvykom, že dvaja efori sprevádzajú kráľa na jeho výprave a ešte s jedným eforom boli obaja viac naklonení Pausaniovým zámerom, ako Lysandrovým. Preto aj ochotne posilali do Lacedemona poslov z oboch strán, ktorí mali so sebou mierové návrhy.

Poslovia z Atén odišli do Lacedemona s tým, že predstavitelia mesta dali ponuku, že odovzdávajú hradby, ktoré majú ešte vo svojej moci i seba samých do rúk Lacedemončanov, aby mohli s nimi naložiť podľa vlastnej vôle. Zároveň pokladali za správne, ako hovorili, aby aj ľudia v Pireu, ktorí o sebe tvrdili, že sú priateľmi Lacedemončanov, odovzdali Pireus a Munychiu. Zvyšní traja efori a členovia gerusie všetkých vypočuli a potom poslali pätnásť mužov do Atén s poverením, aby sa spoločne s Pausaniom Pirejčania čo najlepšie zmierili s Aténčanmi. Zmierili sa pod tou podmienkou, že budú medzi sebou zachovávať mier a že každý odíde domov okrem členov tridsiatky, jedenástich úradníkov a desiatich mužov, ktorí vládli v Pireu. Keby sa však niektorí aténski obyvatelia báli zostať v meste, presídlia ich vraj do Eleusíny.

Keď sa rokovania šťastne skončili, Pausanias rozpustil svoje vojsko a demokrati z Pirea tiahli ozbrojení na Akropolu, aby obetovali Pallas Aténe. Keď zostúpili do mesta, velitelia zvolali snem a Trasybulos predniesol nasledujúcu reč:

Vám mužovia z mesta dávam dobrú radu, poznajte seba samých ! Najlepšie by ste sa poznali, keby ste uvážili na čo smiete byť vlastne pyšní, ak chcete vládnuť nad nami. Ste azda spravodlivejší ako my? Ale prostý ľud, hoci je od vás chudobnejší, nikdy vám nespôsobil bezprávie pre peniaze. Naproti tomu vy, ktorí ste bohatší ako všetci ostatní, dopustili ste sa mnohých zločinov pre zisk. Keďže teda nemáte nijaký nárok na spravodlivosť, uvážte, či smiete byť pyšní na svoju udatnosť. A čo mohlo o tom lepšie rozhodnúť ako náš vzájomný boj, ktorý sme práve skončili? Azda by ste mohli povedať, že je to dôvtip, ktorým nad nami vynikáte, vy ktorí ste mali pevné hradby, zbrane, peniaze a peloponézskych spojencov, ste pripustili, aby sme vás priviedli do úzkych my, ktorí nič nemali? Domnievate sa azda, že sú to Lacedemončania na ktorých môžete byť takí pyšní? Vari títo s vami nezaobchádzali tak, ako sa zaobchádza so psami čo hryzú, totiž, že sa odovzdávajú so železným obojkom? Práve tak vás Lacedemončania odovzdali tomuto vami potupenému ľudu a sami odišli. Od vás, mužovia z Pirea, žiadam, aby ste v ničom neporušili prísahu, ale aby ste popri svojich ostatných prednostiach dokázali, že zachováte vernosť prísahe a úctu k bohom!“

Po týchto slovách ešte pripomenul, že sa nijako netreba znepokojovať, ale že každý má žiť podľa starých zákonov a rozpustil snem.

Potom zvolili nových úradníkov a žili podľa ústavy. Keď sa neskoršie dopočuli, že oligarchovia v Eleusíne najímajú cudzích žoldnierov, podnikli proti ním výpravu s celou vojenskou silou, zabili ich veliteľov, ktorí prišli k ním vyjednávať, k ostatným však poslali svojich priateľov a príbuzných a prehovorili ich, aby sa zmierili. Odprisahali, že nebudú spomínať na predchádzajúce zlo a tak ešte aj teraz žijú obe strany pod spoločnou ústavou a ľud ostáva verný svojej prísahe.“

Lacedemončania získali hegemóniu nad Heladou a týmto sa oficiálne končia zápisky Tukydida, syna Olorovho a v nasledujúcich knihách to bude jednoznačne len a len Xenofon, syn Gryllov. Ohľadom Tukydida som mal dva samostatné články a myslím si, že nie je čo veľmi dodať. Takmer všetko čo sa týka tejto vojny som vám opísal, hoci nie vždy presne a správne. V závere tohto diela sme si opäť pripomenuli miesto, ktoré bolo dôležitým oporným bodom Aténčanov pri prvom vpáde Archidama, syna Zeuxidama a to Elesínu. Pripomenuli sme si aj veliteľa Naupaktu Teramena, ktorý skončil tak, ako skončil. Bol tu spomenutý aj Sokrates ( a nie len jeden:) ), objavil sa aj lacedemonský kráľ Pausanias, menovec tohto víťaza pri Platajách, ( ktoré tak podrazili Tébanov, že ten čin slúžil ako ďalší dôvod k vojne) a tak kráľ Pausanias skončí tak ako vojvodca ( regent) Pausanias- vo vyhnanstve, ale na rozdiel od „platajského“ nezradí. Ale hegemónia Lacedemonu, nainfikovaného bohatstvom a luxusom, nepotrvá dlho, keď perzský kráľ podplatí zlatom istých ľudí v Aténach ( tam zlato neprijali, no boli ochotní ísť proti Lacedemonu), v Argu, v Boiótii a v Korinte...

V ďalšej časti tohto blogu vám opíšem Xenofonovo rozprávanie o bojoch Lacedemončanov v Malej Ázii.

Alojz Bogric

Alojz Bogric

Bloger 
  • Počet článkov:  186
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Kto nepozná minulosť, nepochopí súčastnosť a nebude vedieť, čo ho môže čakať v budúcnosti. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaPolitika

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu