Xenofón

Autor: Alojz Bogric | 20.4.2012 o 1:50 | Karma článku: 6,49 | Prečítané:  452x

Tak ako som vám v predchádzajúcej časti peloponézskej epopeje, ktorú prekladateľ Július Špaňár preložil z gréckeho originálu podľa vydania C. Hude, Xenophontis Historia Graeca, Stuttgard 1960 a nazval ju Gréckymi dejinami, sľúbil, v dnešnej časti vám opíšem, z poznámok prekladateľa a z mojich poznatkov, niečo o Xenofónovi. Mnoho údajov o ňom bude z dôvodu chýbajúcich priamych dôkazov iba pravdepodobnými.

Je jedným z troch historikov, ktorí nadväzujú bezprostredne jeden za druhým a pokračujú v diele tohto pred sebou. O Xenofónovi vieme však oveľa viac ako o predchádzajúcich historikoch. Ale väčšina údajov pochádza od neho samého, ako na to neskôr poukážem.

Podľa určitých údajov sa pravdepodobne narodil v Aténach r. 430 p. n. l. v rodine otca Gryllosa, zámožného jazdca a matky Diory. Podľa niektorých správ sa vraj zúčastnil ako jazdec na Trasyllovej výprave do Malej Ázie r. 409 p. n. l. a ako námorník v boji pri Arginúsach, kde Aténčania porazili r. 406 p. n. l. loďstvo Peloponézanov. Zdá sa, že za vlády 30-ky bojoval proti demokratom.

Ako som už niekoľko krát v (aj v diskusiách) spomenul, Xenofón bol „živší" spisovateľ, ako Tukydides. Napísal aj iné diela, na rozdiel od Tukydida a to je asi príčina toho, že bol „živší". No môj názor (a nielen môj )je ten, že tá jeho schopnosť, byť dobrým spisovateľom, bola tak trochu eliminovaná jeho nie príliš precíznym opisom diania, ktoré si pravdepodobne neoveroval tak, ako Tukydides.

Z jeho diel vieme, že sa v rokoch 404-401 p. n. l. stýkal s filozofom Sokratom (469-399 p. n. l.), ale skutočný filozof sa z neho nestal. Bohužiaľ sa z neho nestal ani skutočný historik, avšak vďaka aj za to, čo nám on a neskorší autori zanechali. No čo mu chýbalo do historika, to zúročil ako vojak a vojvodca.

Nový poriadok, čo zaviedli v Aténach demokrati, Xenofónta, prívrženca oligarchie a takisto obdivovateľa spartského zriadenia, neuspokojil a preto sa asi 30 ročný dal zlákať svojim boiótskym priateľom Proxenom ( o ňom ešte budeme mať možnosť čítať) do služieb Peržana Kýra Mladšieho, ktorý chcel zbaviť vlády svojho staršieho brata Artaxerxa II. Takto sa stal Xenofón jedným z Kýrových priateľov a v jeho žoldnierskom vojsku sa zúčastnil na výprave proti Artaxerxovi. Keď však v bitke pri Kunaxách v Mezopotámii r. 401 p. n. l. Kýros Mladší padol a čoskoro nato boli grécki velitelia úkladne povraždení, ocitlo sa grécke žoldnierske vojsko v ťažkom položení, lebo Peržania ho chceli zlikvidovať. Xenofón, ako jeden z novozvolených veliteľov vyviedol okolo 10.000 gréckych vojakov cez Malú Áziu k Čiernemu moru. Keď došli k Byzantiu, vstúpil s vojskom do služieb tráckeho kráľa Seuta a potom ponúkol svoje služby Sparťanom.

Aténčanmi bol obvinený z vlastizrady, zbavený majetku a občianstva za to, že v r. 394 p. n. l. pri Koronei bojoval na strane Lacedemonu v korintskej vojne proti vojskám protispartskej ligy v ktorej radoch boli aj Aténčania. Obdivoval kráľa Agesilaa, s ktorým bojoval proti Peržanom v Malej Ázii a možnože aj preto mu Sparťania r. 387 p. n. l. darovali majetok pri Skillunte neďaleko Olympie v Elide. Tu napísal aj väčšinu svojich diel. Ale po porážke Lacedemončanov Boióťanmi r. 371 p. n. l. pri Leuktrách v južnej Boiótii vyhnali Eliďania Xenofónta z jeho majetku. Potom, až do svojej smrti asi v r. 355 p. n. l., žil v Korinte. Zostal tam aj napriek tomu, že sa mohol po politickom zblížení Atén a Lacedemonu vrátiť do Atén. No na Atény nezanevrel (podobne ako Tukydides), ba poslal tam aj svojich dvoch synov, aby slúžili v ich vojsku ako jazdci. Jeden z nich, Gryllos, padol v bitke pri Mantinei r. 362 p. n. l.

Nebudem tu opisovať jeho celú literárnu činnosť, bola dosť bohatá. Venoval sa histórii, politike, filozofii, výchove a niektorým odborným činnostiam. Niektoré časti jeho iných diel zakomponoval aj do tohto diela, no spomína ich pod pseudonymom.

Tieto Grécke dejiny (Hellenika) sú jeho hlavným dielom. No tak, ako Tukydidovo dielo, tak aj Xenofóntove má názov od iných autorov. V niektorých rukopisoch má názov „Pokračovanie Tukydida", alebo aj „Doplnenie Tukydida", lebo svojim začiatkom bezprostredne nadväzuje na nedokončenú Tukydidovu knihu. Preto sa aj Xenofóntove Hellenika zavše objavovali spolu s Tukydidovými Historiai.

Ako sami zistíte, priamy vplyv Tukydida bude iba do prvých dvoch kníh. V týchto knihách si Xenofón nielen osvojil metódu a štylistické prostriedky Tukydida, ale pridržiaval sa aj Tukydidovho analytického spôsobu radenia udalosti i s jeho rozdelením roka na zimné a letné obdobia. Jeho vplyv je (pravdepodobne- lebo originál diela neexistuje) jasný v tom, že pridáva iné časomerné udalosti. Takisto bola preňho smerodajná Tukydidova požiadavka: usilovať sa o čo možno najväčšiu objektívnosť, potláčať subjektívne úsudky a nevšímať si jednotlivosti, ktoré majú nepodstatný vplyv na priebeh historických udalosti. Túto zásadu Xenofón dodržiaval len dovtedy, pokiaľ mal poznámky Tukydida, teda až do konca peloponézskej vojny. Asi sa už nikdy nedozvieme, akým spôsobom a prečo bol Xenofón oslovený Tukydidom. Veď v dobe keď Tukydides zomrel bol Xenofón mimo Atén a následne neskôr bol v pozícii vyhnanca. Nemal veľa možnosti sa stretávať s Tukydidom, aby mu ten odovzdal celé svoje dielo a poučil ho o pokračovaní. V článku o Tukydidovi som uviedol, že je predpoklad, že jeho poslednú knihu napísala jeho dcéra a tá aj mohla dať Xenofóntovi všetky podklady k dokončeniu peloponézskej vojny. V tomto odovzdaní štafety je možnože aj predpoklad, že Xenofón bol načas žiakom Sokrata, bol vyhnanec a sparťanofilom a aj preto asi Tukydides súhlasil, aby jeho dielo dokončil práve Xenofón, lebo asi len u neho videl najväčšie predpoklady na dokončenie svojho diela.

V druhej časti sa Xenofón veľmi odchýlil od svojho vzoru. Možno to na prvý pohľad z toho, že takmer celkom opustil analytický spôsob výkladu a spôsob datovania podľa zimného a letného obdobia a začal zoskupovať udalosti do väčších súvislých celkov, takže často privedie príbeh istej udalosti až do konca, aby sa potom vrátil k udalosti, ktorá bola súbežná.

Aj po štylistickej stránke možno pozorovať významné rozdiely medzi oboma časťami. Ako som už mnohokrát naznačil, Tukydides mal suchopárne písanie, len občas bol vzletný, zatiaľ čo Xenofón je živší, takto je možné rozoznať oboch spisovateľov. V Xenofónovom opise sa objavujú i nové štylistické prvky, ako priame charakteristiky osôb, čo sú prvé a celkom vydarené pokusy tohto druhu v antickej próze. Ďalej dialógy, úsudky v prvej osobe, morálne sentencie, obrazy a prirovnania. Stretávame sa tu však aj s prvkami charakteristickými pre Herodota, ako je vplyv božstva na priebeh udalosti, čo Tukydides takmer úplne vylúčil, odplata bohov za ľudské bezprávie, alebo prekračovanie sakrálnych zákonov. Xenofón kladie veľký dôraz na obete, veštby, rozličné znamenia a sny.

Ale ani v druhej časti Xenofón nevylúčil úplne Tukydidov vplyv. Prejavuje sa hlavne vo fiktívnych rečiach. Nimi Xenofón jednak nepriamo charakterizoval jednotlivé osoby, jednak podával vlastné názory. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že Xenofón nikdy nestratil zo zreteľa Tukydida.

Starovek a aj stredovek zaradil Xenofóna do kánonu desiatich najväčších gréckych historikov a aj inak ho nachádzame v jednom rade s Herodotom a Tukydidom. Ja sám ho radím medzi Herodota a Tukydida, hoci bol najmladší.

Jeho opisy sú niekedy veľmi rozporuplné. Vyčíta sa mu, že nemal hlbšie vzdelanie, ani širší rozhľad v dejinách, s ktorými by vedel vystihnúť pravý význam udalostí a ich príčiny. Tukydides sa nebál vyhodnocovať príčiny (spomeňte si na jeho hodnotenie udalosti v Kerkyre v 5. roku vojny). Xenofónovi chýba aj určitá objektívnosť. Pokiaľ patril ešte Aténčanom, videl všetko z aténskeho stanoviska a neskoršie, keď ho Lacedemončania prijali ako vyhnanca, zasa z lacedemonského. Nedozvieme sa nič o povstaní heilotov, o oslobodení Messenčanov spod spartskej nadvlády, o existencii tébskej hegemónie a iné. Neopísal úlohu Konona, aténske námorné víťazstvo pri Knide a ako jeho následok založenie druhého aténskeho spolku. Aj veľké víťazstvo Aténčanov pri ostrove Naxos odbil dvoma vetami. Ako aristokrat nadŕžal Lacedemonu a tak aj opisoval stavy. No nie vždy sa bál niečo opísať. Opísal zaobchádzanie Lacedemončanov so spojencami a ako strácali vedúce postavenie mesta, ktoré bolo za oslobodenie všetkých Grékov a vedel zhodnotiť veľkosť Epaminonda, ktorý urobil koniec spartskej hegemónii a v ktorého poslednej bitke pri Mantinei padol aj jeho syn.

Tento problém si však možno vysvetliť aj tým, že Xenofón videl dejiny svojich čias, ako ich videl priemerný Grék a že verne oznámil to, čo vedel, pričom nerozlišoval, či to má význam pre budúcnosť, alebo nie, či to má len lokálny význam, alebo širší. Pravda, súčasník ešte nemohol odhadnúť význam udalostí pre budúcnosť. To je vecou bádateľa a ním Xenofón nebol a mám dojem, že ani nechcel byť. Mnohé veci, ktoré každý poznal pokladal za všeobecné známe a tak ich len naznačil. Naproti tomu však nachádzame u neho správy, ktoré by bez neho boli stratené.

Hoci sa Xenofón, ako historik, nevyrovná Tukydidovi, materiál ním podávaný je spoľahlivý a ako súčasný svedok nám podáva cenné a celkom vierohodné spravy o historických udalostiach svojich čias.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V starostlivosti o srdce patríme medzi najhorších v Európe. Pozrite si rebríček

V prieskume Slovensko získalo nízke známky pre zlý životný štýl svojich obyvateľov a aj dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia.

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami Národnej banky.


Už ste čítali?