Ktéma eis aei

Autor: Alojz Bogric | 6.5.2011 o 20:51 | (upravené 7.5.2011 o 12:13) Karma článku: 5,38 | Prečítané:  941x

Keď som začal 29. júna 2009 písať svoj prvý článok tejto témy vôbec som nemal potuchy, ako sa to vyvinie. Aj som sa snažil v prvých kapitolách držať svojej koncepcie a urobiť „výcuc" Tukydidovho diela, ale rýchlo som pochopil, že pre objektívnosť podania a dodržania určitej kontinuity je to pre mňa nemožné a tak som prešiel na systém, aký je v tejto knihe od prekladateľa P. Kuklicu. Samozrejme bližšie štúdium tohto diela odhalilo určité nepresnosti a nedostatky, ktoré som sa snažil odstrániť. Nechcem tu zhadzovať prácu prekladateľa a jeho cenzora, no viem, že nemali toľko času ako ja  podrobne preštudovať to, čo nám iní z Tukydidovho diela zanechali.

 

Mám dojem, že Tukydides, syn Olorov bude neustále na piedestáli historikov, lebo málokto sa snažil byť taký objektívny, ako on. Možnože z antických dôb by som tam k nemu zaradil ešte aj Plutarcha, ale ten mal inú štartovaciu a životnú pozíciu a písal o niečom inom. A pritom to Tukydides vôbec nemal ľahké. Vyhnanstvom prišiel o svoju pozíciu v štáte a ešte aj o majetky pri Amfipolide. A keďže  veľa cestoval, tak aj jeho výdaje boli veľké. A to ešte nespomínam  ceny papyrusu a atramentu. Veď keď my máme dať za knihu cca 15 eur, tak máme pomaly z toho hlavobôľ. A keď ešte prišiel do krajov, kde Aténčanov nemali vôbec v láske, tak jeho životné náklady boli omnoho väčšie a ak ešte  vtedy platilo, že zadarmo ani kura nehrabe, tak musel platiť a platiť. A možnože mu niekedy išlo aj o život. To všetko však obetoval kvôli tomu, aby aj my sme mali možnosť sledovať tie dávne doby, ktoré pre neho dávne neboli, ale ako správne pochopil, tá vojna vnikne hlboko do povedomia ľudí a zanechá za sebou mnoho a dá základ inému. Čo sa aj stalo. Nerobil to kvôli zárobku. Veď svoje výsledné dielo ani nevidel.

Vzhľadom k nejednotnému datovaniu v jednotlivých mestách si vzal za svoje (do určitého okamihu) datovať jednotlivé roky podľa 1. archonta a 1. efora  a taktiež uvádza aj zatmenia mesiaca, či olympiády. Začiatky jednotlivých udalostí opisuje prozaicky- napríklad:- keď napadol sneh, či keď kvitlo obilie... .V diskusiách už na túto tému bolo napísané dosť a tak to tu nebudem rozoberať.Z tohto datovania sa dá vystopovať dátum konkrétnej udalosti. No, čo sa nedá vystopovať sú jednotlivé reči aktérov tejto vojny. Mnohé sú fiktívne (sám Tukydides sa k tomu aj priznáva )a len niekoľko možno zaradiť do sféry skutočných. No jednotlivé roky vojny a ich udalosti sa snažil opísať tak, aby sa dali aj v ďalekom čase vystopovať.

Nebudem vám opäť opisovať príčiny vzniku vojny a jej priebeh. To všetko som vám už opísal a možno že to všetko  viete aj z iných zdrojov. Chcem urobiť krátky rešerš toho, čo už v tých mojich 132 článkoch bolo napísané. Od precízne spracovanej histórie príchodu jednotlivých kmeňov Helénov na územie terajšieho Grécka (ktorú si vzal pravdepodobne od Herodota a spevákov typu Homér) prešiel ku grécko- perzským vojnám a odtiaľ k vzniku dominantného postavenia Atén v Délskom a následne v Aténskom spolku. Tiež nám opísal, odkiaľ sa vzala tá nevraživosť Peloponézu, Korintu a Boiótie voči Aténam, hoci predtým dokázali pri obrane Grécka (aspoň sčasti) kooperovať. Reči Perikla, Archidama, či iných už nemusia byť viac rozvádzané. Takisto obžalúvacie a obhajovacie reči jednotlivých účastníkov konfliktu málokedy potrebujú vysvetlenie či doplnenie.

Poukázal nám na to, ako Platajčania urobili krivdu na Tébanoch a ako sa s nimi Peloponézania vysporiadali. Taktiež (hoci bol Aténčan) s nevôľou hľadel na rozpínavosť a nadutú pýchu Atén, ktorá bola potrestaná  vojnou a hlavne morom. Opisuje aj vierolomnosť kráľa Odrysov prejavenú v zabití poslov, ktorí išli k perzskému kráľovi. Tiež, ako keby s radosťou, písal o tom, ako úsilie posádky jednej lode zachránilo Mytilénčanov od vyvraždenia. A v jeho diele je aj prvá zmienka o neopodstatnenosti trestu smrti z úst Diodota. Od povstania na Lesbe nás previedol históriou Sicílie a aj prvou výpravou Aténčanov na tento ostrov. Pravdepodobne nemal veľmi v láske Kleona, ale zase si veľmi ctil Perikla a Nikia. No nikde som v jeho diele nenašiel jeho vlastné hodnotenie  činnosti osôb a ani ich porovnávanie. Nanajvýš vyjadril ľútosť, či radosť nad skutkami, ktoré sa stali. Nenapísal nič zlého ani na Perdikka, Klearida, či jeho syna a ani na Alkibiada. Opísal a hodnotil len tie činy, ktoré mali nejaký vplyv na dianie v tejto vojne. Nezaoberal sa charakterovými vlastnosťami jednotlivých aktérov. To ponechal na iných. V jeho diele nechýba zmienka o chorobe a kto a ako ju dostal a aj jej priebeh a následky a takisto je tu aj zmienka o tsunami a príčina jej vzniku. Taktiež hodnotil priebeh jednotlivých bojov a možné pochybenia. Skonštatoval, že smrťou Kleona a Brasida sa otvorila cesta k mieru a že Nikias chcel zanechať na seba iné spomienky než ako na vojnového štváča. Málokedy Tukydides prejaví sympatie voči osobe ako takej ako práve u Nikia. A čo ma veľmi fascinuje je jeho prehľad o osobách a udalostiach. Nezabudne, napríklad, spomenúť v neskoršej knihe smrť Sitalka, hoci jeho aktivity mal napísané na začiatku.

Druhú etapu vojny - sicílsku vojnu - nám precízne opisuje vojnové akcie na pevnine avšak iba do okamihu rozhodnutia sa Aténčanov na výpravu. Je aj jeden rok, ktorý nebol takmer vôbec opísaný, ale ja to beriem, že to padá na vrub neskorším (kresťanským) odpisovateľom, ktorí ho pravdepodobne  z poverčivosti nezaradili do konceptu. V tejto etape nám poukazuje aj na to, aké slovo vo vtedajšej spoločnosti si získava Alkibiades a ako kruto dokážu jednať Aténčania pod jeho vedením proti neozbrojeným ostrovanom. Na druhej strane (asi bez toho, aby si to celkovo uvedomil) nám dáva pekný príklad statočného správania sa Lacedemončanov takmer v každej situácii. To dokázal pripustiť vtedy, keď napísal, že takmer celá Helada si vybrala za svojich ochrancov Lacedemončanov a že sa mnohí búrili proti panstvu Aténčanov. Neopisuje morálne pochybenia Klearida a neskôr jeho syna Gyllipa , lebo to (pravdepodobne )podľa neho nemá nič spoločné s ich vojvodcovskými skúsenosťami, ale zase opisuje ako a prečo niektorí protagonisti museli byť sankcionovaní. Aj o Alkibiadovi sa v tomto smere zmieňuje len veľmi okrajovo a kde všetci kričali, že je vinný, on len naznačil, kde môže byť jeho chyba, či previnenie. Niečo iné sú reči aktérov, ktorí sa v nich buď vychvaľujú, či obhajujú. A možno že tie reči použil a koncipoval zámerne, aby si čitateľ mohol sám vytvoriť názor na toho- ktorého aktéra.

Táto druha časť nám dáva pekný obraz o politike, aká sa vtedy diala a aj na úkor  toho, že jednotliví aktéri konfliktu budú vykreslení ako porušovatelia mieru, ktorý sprostredkoval Nikias. Tukydides bez obalu opisuje snahy Alkibiada o to, aby sa Argos pridal na stranu Atén a s nimi zaútočil na Spartu, no na druhej strane ho nespomína ako hlavného vyjednávača s Mélčanmi. Je zaujímavé, že nezabudol ani na seba a snaží sa sám seba objektívne opísať ako pôvodcu toho, ktorý zlyhal proti Brasidovi pri Amfipolide. Hoci ja osobne to za zlyhanie neberiem, lebo Brasidas bol iná kapacita a málokto mal na neho. Tukydides kvôli poznaniu chodil po celom Grécku a je veľmi pravdepodobné, že aby mohol opísať sicílsku výpravu, tak sa jej ako nestranný pozorovateľ zúčastnil. K tomu tvrdeniu dochádzam po dôkladnom štúdiu celej jeho knihy, kde sa len veľmi okrajovo zaujíma o dianie na pevnine, ale dianie na Sicílii pozná veľmi dobre. Takmer tak, ako keby tam bol. Pritom reči aténskych vojvodcov a ich činy ako aj konania Syrakúzanov a Gyllipa nemohol poznať dopodrobna, lebo zo syrakúzskeho zajatia sa len veľmi málo Aténčanov vrátilo domov a Lacedemončania si málokedy robili poznámky o vojenskej situácii, alebo o tom ako oklamali Aténčanov. Popritom, ak by sa nachádzal v čase sicílskej výpravy na pevnine, tak by podrobne opisoval vojnu Korinťanov proti Aténčanom (v čase mieru), alebo to, ako a čo po porušení mieru Aténčanmi podnikli Lacedemončania, lebo vyslaním Gyllipa na Sicíliu aktivity Lacedemončanov voči Aténčanom neskončili.

V tejto časti nám Tukydides odhaľuje aj vlastenectvo jednej časti Grékov. Na pevnine bolo mnoho miest obliehaných a aj dobytých, no žiadnemu nevenuje takú pozornosť ako Syrakúzam. Opisuje činnosť Peloponézanov proti Platajám a aktivity Aténčanom proti Poteidai či desiatkam iných miest a ostrovov, ale ani jednu tak podrobne ako proti Syrakúzam.

Je pravdepodobné, že sa veľmi o technické vymoženosti nezaujímal a ak tak ich spomenul  len okrajovo. Opisoval, z čoho Gréci robili obliehacie múry a čo všetko obsahovali a spomenul aj zobce, nápad Korinťanov a ako sa ujali v sicílskej vojne, no nespomenul pechotné zbrane. Ale dá na „pikošky" zo života niektorých ľudí a ako tí skončili. Napríklad stať o Peisistratovcoch, či v opisoch životov Temistokla, Pausania alebo iných. Chvályhodné je to, že nezabudol spomenúť, kto dopomohol Aténam k takému zriadeniu, aké mali na začiatku konfliktu. A je mi viac ako sympatické, že Lacedemončania po stáročia jednali tak ako jednali. Aj keď na základe žiadosti pomohli tomu ktorému mestu, či bojujúcej strane v meste zvrhnúť vládu, nenastoľovali svoj systém. Opak robili Aténčania. Ak niekomu pomohli,  zadarmo to nebolo a dokonca v tom meste si ustanovili vládu poplatnú sebe.  Len neskôr na radu Alkibiada Lacedemončania opustili svoj zaužívaný systém a začali vyberať poplatky a vyrubovať dane, čo ich stálo všeobecnú obľubu takmer u všetkých Grékov a čo bolo nepriamo začiatkom ich konca.

Lykurgos, keď dával Lacedemončanom základy, tak jednou z jeho dôležitých podmienok bola chudoba. Vraví sa, že chudoba cti netratí a v prípade Lacedemonu je to pravda. Len čo začali byť hrabiví , nastal ich úpadok. Solón na druhej strane sa snažil Aténčanom veľmi pomôcť, ale jeho zákony boli šité veľmi horúcou ihlou a na taký dav ľudí ich robil sám. O tom, že im nedal pevné základy svedčí aj tá skutočnosť, že mali dosť často reštavráciu vlády a dokonca zopárkrát aj zmenu politického zriadenia. Môj názor je, že len Rimanom a Byzantíncom môžu ďakovať za to, že prežili.  Sparta sa porušením Lykurgových zákonov dostala do takého marazmu, z ktorého jej už nik nepomohol. Ani Rimania. Hoci nebola zničená, stratila na význame a mocensky upadala.

V tretej fáze vojny  nebudem znova opisovať to, čo už raz bolo napísané, len chcem poukázať na úplne iný štýl písania článkov.  Ako keby to nebol Tukydides. Hoci opis je precízny, presný a hodnotiaci, chýba zameranie na vojenskú stránku vecí a gro je dané na zákulisné ťahy a intrigy. Táto fáza vojny sa začala povstaním proti demokracii a nastolením takého mačkopsa, ktorého nazvali rada 400. Ako som už v jednom článku uviedol, táto fáza vojny (po sicílskej katastrofe) nebola Aténčanom naklonená a Aténčania už boli viac ochotní podpísať separátny mier. No vzhľadom k tomu, že ich nepriamym vodcom bol Alkibiades, tak Agis k tomu veľmi ústretový nebol. Táto časť vojny je viac zameraná na satrapov perzského kráľa a ich konanie a už ani Aténčania nič nemajú proti tomu, aby sa stali spojencami Peržanov.

21. rokom vojny je ukončené rozprávanie Tukydida, syna Olorovho o vojne, ktorú alexandrijskí učenci nazvali peloponézskou. Je to nádherné rozprávanie o snahách ľudí prežiť túto dobu, ktorá neveľmi žičila rozvoju ľudstva. Vojny na každom kroku. Keď nebojovalo mesto proti mestu, tak bojovalo mesto proti štátu, či koalícia miest proti ríši. Spojenectva na ochranu sa uzatvárali, aby sa následne rušili, či porušovali. Susedské vzťahy neboli vždy jednoznačne priateľské. Boli tu opisy toho, ako dopadli napríklad Ambrakijčania. A to, čo spôsobili trácki žoldnieri najatí Aténčanmi v Mykalessu, sám Tukydides ako bývalý vojvodca pokladal za veľmi strašné. V niektorých pasážach si viem živo predstaviť udalosti, či danú reč zosobniť k rečníkovi a k danej situácii, no niektoré pasáže boli viac ako nezrozumiteľné. Bolo zopár častí, ktoré som musel od základu prerobiť a veľmi dlho študovať, aby boli zachované súvislosti. Verím tomu, že to nie je chyba prekladateľa P. Kuklicu, lebo ako viem z poznámok, tak originál sa nezachoval a reštavrácia diela bola urobená cez všelijaké iné kópie a záznamy.

A v čom vidím prínos diela Tukydida? Pre historika - návod,  ako sa má zapisovať história, teda nie tendenčne a  kvôli zárobku. Pre vojaka  - nie všetko isté je istým a aj slabý môže vyhrať a silný podľahnúť a mnohé iné ponaučenia, ktoré Tukydides pekne opísal. Rozumný vojvodca má mať v mysli vždy vyšší cieľ a nie riešiť si svoje súkromné záležitosti. A pre politika? Poukazuje na rozdielnosť systémov a ich stabilitu. Arogancia moci nemá dlhé trvanie a ak sa niečo nerobí v prospech obyčajných ľudí, tak celý štát sa môže dostať do takého marazmu, z akého bude ťažko vyjsť a ak, tak len za cenu veľkých obetí. Ako mám uvedené v motte, všetko tu už bolo, len my si myslíme, že robíme niečo nové. A aj ten čo je teraz nad zákonom a robí nemorálne a nezákonné skutky, nakoniec spravodlivosti neujde. Snaha o hegemóniu nad svetom bola aj u Alexandra Macedónskeho, Rimanov  alebo RKC, u Džingischána, Turkov, Napoleona, či najnovšieho Hitlera. A viete ako dopadli. Na chvíľu mali moc a neskôr ich mená mali všelijaké synonymá. Takže prínos Tukydidových dejín peloponézskej vojny vidím v ich aktuálnosti.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V starostlivosti o srdce patríme medzi najhorších v Európe. Pozrite si rebríček

V prieskume Slovensko získalo nízke známky pre zlý životný štýl svojich obyvateľov a aj dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia.

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami Národnej banky.


Už ste čítali?