21.rok vojny–10.Časť –Povstanie na Euboi; odstránenie rady štyristo

Autor: Alojz Bogric | 11.4.2011 o 16:15 | (upravené 11.4.2011 o 16:22) Karma článku: 3,37 | Prečítané:  869x

V predchádzajúcej časti knihy Tukydida, syna Olorovho, ktoré prekladateľ P. Kuklica nazval dejinami peloponézskej vojny, som vám opísal, ako a prečo začal vznikať odpor voči rade 400 a ako sa k tomu členovia rady 400 postavili. Nepacifikovali odporcov silou, ale snažili sa ich presvedčiť a dohodnúť sa s nimi. Nakoniec pristúpili na to, aby sa zvolalo zhromaždenie a to odstránilo spory. No k tomu, aby rada 400 odovzdala moc, bude musieť aténske loďstvo zažiť porážku, akú ešte pri svojich brehoch nezažilo. A týmto sa skončia snahy o nastolenie mieru medzi Peloponézanmi a Aténčanmi a nastane posledné obdobie tejto vojny , ktoré dostalo názov - dekelejská vojna.

 

Ako sám názov naznačuje, dekelejská vojna je nazvaná podľa pevnosti Dekeleia, ktorá sa nachádzala na hranici s Atikou a odkiaľ lacedemonskí králi viedli vojnové výpady spojencov proti Aténam. Keď sa to tak dopodrobna zoberie, udržiavanie tejto pevnosti veľký zmysel  nemalo. Omnoho viac uškodilo Aténčanom, keď sa lacedemonské vojsko pustilo po Malej Ázii a dobýjalo ostrovy, ktoré patrili Aténčanom. Ale buď, ako buď, Peloponézania boli „ nasáčkovaní" v Dekeleie a svojou blízkou prítomnosťou nútili Aténčanov venovať pozornosť aj vnútrozemiu. No verím tomu, že to bolo veľmi náročne aj pre Peloponézanov, lebo vydržiavať stálu posádku na území blízko nepriatelia nebolo len tak a preto prišli na metódu cirkulácie (misii), ktorá sa dnes bežne využíva vojskami, ktoré okupujú iné krajiny. Pokračujeme dnes tým, ako si vojaci Pirea vymohli zvolanie zhromaždenia všetkých obyvateľov Pirea a Atén a všimnite si, ako Tukydides nechce odpovedať na vlastné otázky. Málokedy dá analýzu nejakej činnosti a hlavne ak sa jedná o javy v spoločnosti, vtedy sa úplne odmlčí. V takých prípadoch opíše skutok, ale jeho príčinu  nie.

„V deň, keď sa zišlo zhromaždenie v Dionýzovom divadle, prišla správa, že sa Agesandridas so 40 loďami plaví z Megár k Salamíne. Vtedy všetok ľud zastával názor, že je to práve to nebezpečenstvo, na ktoré ich tak často upozorňoval Teramenes a jeho spoločníci a najmä že tieto lode plávajú k pevnosti ( na Eetonii, ktorá bola už v tom čase odstránená. Je možné, že Agesandridas skutočne križoval pri Epidaure a (v tamojších vodách) v Sarónskom zálive, ako sa dohodol. Okrem toho je pravdepodobné, že sa zdržiaval pri Aténach kvôli občianskym nepokojom, ktoré tam nastali, lebo sa mu javil príhodný čas, aby zaútočil na mesto.  Len čo Aténčania počuli túto správu, bežali do Pirea vyzbrojení, uvedomujúc si, že prítomnosť nepriateľa v neveľkej vzdialenosti od pirejského zálivu je nebezpečnejšia ako vojna proti nepriateľovi ďaleko od mesta. Nalodili sa na lode, ktoré mali v prístave, iní spustili na vodu ďalšie lode, ktoré mali na brehu, ostatní sa podujali brániť opevnenie a vstup do Pirea."

Tukydides tu ako keby pozabudol na to, čo opísal v 3. roku vojny a rozhodnutie Aténčanov ohľadom tejto situácie. Vtedy Brasidas podnikol prekvapujúci útok na Salamínu a Aténčania mali na mále. Ak by bola vtedy Dekeleia opevnená a Brasidas mal viac lodí, už vtedy by boli nepekne zavarili Aténčanom. Ale Brasidas tu nie je a Aténčania na základe jeho výpravy sa rozhodli starostlivejšie strážiť túto časť svojho okolia, no ako by na to buď pozabudli, alebo tu Tukydides bol nepresný, lebo nespomína aktivitu strážnych lodí na Euboi. Aj na tomto príklade bude pekne vidno, že  kooperácia medzi jednotlivými druhmi vojsk (námorníctvom a pechotou) v peloponézskej armáde ešte neexistovala. Tomu sa naučili až ku koncu vojny a aj to vďaka iným skutočnostiam.

„Peloponézske lode oboplávali okľukou mys Sunion, zakotvili medzi Torikom a démom Prasie a odtiaľ odplávali do Oropu. Aténčania pokladali za nevyhnutné nastúpiť na lode a usilovali sa čo najrýchlejšie poskytnúť stoj, čo stoj pomoc najdôležitejšej časti svojich miest (pre nich Euboia znamenala všetko, keďže Atika bola z pevniny obliehaná). Do Eretrie poslali stratéga Tymoracha s niekoľkými loďami, aby sa spojil s ostatnými, čo boli predtým na Euboi a tak ich bolo spolu  36. Po svojom príchode zburcoval námorníkov a okamžite vyplávali do boja. Agesandridas po raňajkách vyrazil s loďami z Oropu, ktorý je vzdialený od mesta Eretria po mori asi 36 stadií a plával oproti ním. Aténčania v domnení, že ich posádky sú nablízku vyplávali proti Peloponézanom. Ale aténski vojaci si zháňali zásoby potravín nie na trhu, ale vo vzdialenejších častiach mesta, lebo Eretrijčania im náročky na trhu nič nepredávali, aby sa posádky lodí oneskorili a nepriateľ mohol na nich zaútočiť, čím by Aténčania boli donútení bojovať na mori bez príprav. Vtedy niekto z Eretrie dal znamenie do Oropu, že môžu vyplávať  a Agesandridas toho využil. Aténčania po nedostatočných prípravách a len s málo zaplnenými posádkami sa dali do boja v prístave pri Eretrii. Istý čas sa bránili no potom sa dali na útek a nepriatelia ich prenasledovali až k brehom. Všetkých Aténčanov, ktorí sa spoliehali na spojenectvo a hľadali záchranu u Eretrijčanov, postihol v meste najkrutejší údel - obyvatelia ich pobili. Tí, čo sa im podarilo utiecť do pevnosti v Eretrii, ktorú mali v moci Aténčania, sa zachránili a takisto posádky lodí, ktoré priplávali z Chalkidy. Peloponézania zajali 22 aténskych lodí, ktorých posádky boli čiastočne pobité, sčasti zajaté a postavili tropaion. O niečo neskôr vyvolali Peloponézania povstanie na celej Euboi, okrem Orea (to mali v moci Aténčania). Potom tam usporiadali záležitosti po svojom.

Keď prišla do Atén správa o udalostiach na Euboi, v meste zavládla panika, ako málokedy predtým. Ani nešťastie na Sicílii, čo aké strašné, ani iná udalosť ich natoľko nezdrvila. Nemohli počítať ani s loďstvom a vojskom na Same. Iné lode a posádky už nemali. Mesto prežívalo vzburu a dalo sa očakávať, že čoskoro vznikne občianska vojna. Okrem toho veľkým nešťastím bola strata loďstva a čo bolo ešte strašnejšie - celej Euboie. Tá bola pre Atiku najdôležitejšou z hľadiska zásobovania. Ako je možné, že sa Aténčania dostali do takej beznádejnej situácie? Najväčšmi sa obávali, aby nepriatelia nezačali hneď útočiť na Pireus, kde už nemali loďstvo, lebo naozaj očakávali útok nepriateľa aj z Dekelei. Ak by nepriatelia kotvili v blízkosti Pirea, nepochybne by zosilnel boj strán v meste. A ak by zostali v aténskych vodách a pokračovali v obliehaní, Peloponézania by mohli donútiť aténske loďstvo v iónskej oblasti (hoci nepriateľské voči oligarchii), aby prišlo na pomoc svojim a rodnému mestu a tak by nechali ostatné územia, ktoré mali chrániť, nekryté. Vtedy Helespont, Iónia a všetky ostrovy medzi Ióniou a Euboiou, slovom celá aténska ríša by sa dostala do moci Peloponézanov. No nielen v tom prípade, ale aj v mnohých iných by Lacedemončania boli pre Aténčanov najvhodnejším zo všetkých protivníkov. Veď sa povahovo veľmi odlišovali.  Aténčania boli rýchli, Sparťania pomalí, Aténčania cieľavedomí, Sparťania nerozhodní a preto Aténčania často ťažili predovšetkým z námorného podnikania. Tie rozdiely vidieť aj napríklad v tom, keď Aténčania mali do činenia so Syrakúzanmi, ktorí majú podobnú povahu a preto dokázali proti ním veľmi úspešne bojovať.

Keď Aténčania dostali túto smutnú správu, vystrojili 20 lodí. Hneď potom zvolali zhromaždenie ľudu na Pnyx, kde sa schádzali aj predtým. Na tomto zhromaždení zbavili moci radu 400 a rozhodli sa zveriť správu štátu rade 5000 občanov. K ním mali patriť iba tí občania, čo si mohli na vlastné trovy zadovážiť ťažkú výzbroj a a za výkon služieb štátu nemali dostavať odmenu - pokladalo ba sa to za nečestné a kto by to nedodržal, bol by kliatbou  vykázaný zo spoločenstva. Potom na zhromaždeniach ľudu, ktoré sa zišli niekoľko ráz, zvolili zákonodarné komisie a prijali uznesenia o budúcom usporiadaní štátu. A myslím si, že to bolo po prvý raz, čo Aténčania mali rozumnú vládu, pretože nastalo isté umiernené zmiešanie oligarchie s demokraciou. Takto sa aténsky štát po prvý raz postupne dostal z tej ťažkej situácie, v ktorej práve bol. Dohodli sa aj na tom, že povolajú z vyhnanstva Alkibiada a iných. Poslali poslov k Alkibiadovi a k vojsku na Same, aby sa zúčastnili na usporadovaní nových pomerov.

Keď nastala zmena vlády, Peisandros, Alexikles a iní predáci oligarchie tajne utiekli do Dekeleie. Iba Aristarchos, ktorý bol stratégom, si zobral so sebou niekoľkých lukostrelcov (poväčšine z barbarov) a poponáhľala sa do Oiony. To bola aténska pevnosť, ktorá sa nachádzala na hraniciach Atiky a Boiótie a tú obliehali Korinťania s pomocou Boióťanov, aby sa pomstili za smrť svojich rodákov, čo boli usmrtení posádkou Oinoe pri ich návrate z Dekeleie. Po dohode s Korinťanmi Aristarchos oklamal posádku v Oinoe, keď povedal, že Aténčania uzavreli s Lacedemončanmi mierovú dohodu, preto vraj musia vydať pevnosť Boióťanom. Posádka pre obliehanie nevedela o situácii v Aténach, uverili preto slovám stratéga a opustila opevnenie bez dohody. Takto sa Boióťania zradou zmocnili Oinoy a v Aténach sa skončila vláda oligarchie a skončili sa aj občianske nepokoje."

Porážkou na mori padla oligarchická vláda. Tu nás dejiny priamo učia, že vládcovia by nemali byť z vrstvy bohatých, lebo tí majú len a len zištné dôvody a nemusia mať toľko súdnosti, aby dokázali aj niečo obetovať pre blaho vlasti. Rada 400 sa chcela dohodnúť s nepriateľom za účelom ochrany svojho majetku a postavenia a neuskutočňovali razantné akcie voči Peloponézanom a aj preto vznikol odpor voči ním. V ďalšej časti vám opíšem predprípravy k dôležitej námornej bitke pri Helesponte.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V starostlivosti o srdce patríme medzi najhorších v Európe. Pozrite si rebríček

V prieskume Slovensko získalo nízke známky pre zlý životný štýl svojich obyvateľov a aj dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia.

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami Národnej banky.


Už ste čítali?